19.
A toto je svedectvo Jánovo, keď k nemu Židia vyslali kňazov a
levitov z Jeruzalema, aby sa ho spýtali: „Kto si?“
1) Tento verš znázorňuje čisto vonkajšiu skutočnosť a nemá
teda žiaden vnútorný zmysel; z tohto vyslania možno ľahko
vyrozumieť len to, že výsostný pocit Židov v tej dobe začal už
tušiť, že sa k pozemšťanom začína približovať Prasvetlo
alebo Praživot Boha a že už musí byť na Zemi a domnievali sa, že
tento Praživot všetkého života sa nachádza v Jánovi a že azda
on je tým zasľúbeným Mesiášom.
2) Preto teda vyslali k nemu zvedov, prinútení viac vyššie
zmieneným tušením než Jánovým kazateľským volaním, aby sa ho
spýtali, kto je, či Kristus, či Eliáš, alebo či nejaký iný
prorok.
20.
A vyznal a nezaprel hovoriac: „Ja nie som Kristus, zasľúbený
Mesiáš.“
21.
Oni sa ho však pýtali ďalej: „Čo si teda? Si Eliáš?“ – A
on povedal: „Nie som!“ – A pýtali sa ďalej: „Si prorok?“
– On odpovedal: „Nie!“
3) Dôvod však, prečo sa Jána tiež pýtali, či je buď Eliáš
alebo iný nový prorok, spočíval v tom, že v ich prorockých
spisoch sa hovorilo, že pred zasľúbeným Mesiášom príde Eliáš
a pripraví celý Izrael na veľký Mesiášov príchod! – Teda v
takom čase mali povstať ešte aj iní proroci, ktorí rovnako ako
hlásatelia predídu Mesiáša. Toto teda vedeli oní Písma znalí
vyslanci z Jeruzalema a preto sa Jána takto opytovali; Ján však
vyznal, že on tým všetkým nie je.
22.
A povedali mu ďalej: „Čo si teda, nech prinesieme odpoveď tým,
ktorí nás vyslali!? – Čo teda hovoríš ty sám o sebe?“
4) A tak sa ho teda museli pýtať ďalej, kto vlastne je.
23.
Ján potom povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti a
pripravujem cestu Pánovi, ako to predpovedal prorok Izaiáš.“
5) Až potom Ján vyznal, že je len volajúcim na púšti a
pripravuje – podľa predpovede Izaiáša – cestu Pánovi!
6) Tu sa možno celkom oprávnene pýtať, prečo to robí Ján na
púšti, o ktorej možno predsa predpokladať, že tam bude bývať
iste veľmi málo ľudí; že by teda bolo azda prospešnejšie robiť
takéhoto predchodcu na miestach, ktoré sú viac obývané ľuďmi.
Čo môže osožiť hocijako silné volanie na mŕtvej púšti, kde
zvuk volania doznie oveľa skôr, ako sa dostane k nejakému uchu? A
ak sa aj náhodou dostane k nejakému ľudskému uchu, potom to
predsa zďaleka nestačí pri veci, ktorá je predsa pre všetkých
ľudí tá najdôležitejšia!
7) Na túto uvedenú otázku buď povedané to, že výrazom „púšť“
nie je tu ani tak mienená malá púšť pri Betabare, rozkladajúca
sa na druhej strane Jordánu, ale oveľa viac duchovná púšť v
srdciach ľudí. Púšť pri Betabare, kde Ján skutočne žil, kázal
a krstil, bola teda zvolená len preto, aby bola človeku obrazom,
ako by to vyzeralo v jeho srdci, totiž práve tak pusté, prázdne,
bez ušľachtilých plodov, plné tŕnia a bodľačia, všelijakej
buriny a plné hadov a inej škaredej hávede; a na takejto púšti u
ľudí vystupuje Ján ako prebudené svedomie, ktoré on v čisto
duchovnom smere aj predstavuje a káže pokánie na odpustenie
hriechov a takto pripravuje Pánovi cestu ku srdciam úplne
spustnutých ľudí.
8) Zostáva tu len ešte otázka, prečo sa Ján nepriznal ako Eliáš
alebo ako prorok, keďže podľa Môjho najvlastnejšieho svedectva
bol takisto tým ako aj oným, lebo Ja Sám som to predsa otvorene
povedal pri jednej vhodnej príležitosti apoštolom ako aj ostatným
poslucháčom Môjho učenia: Ján bol Eliáš, ktorý mal prísť
predo Mnou, ak to chcete prijať.
9) Dôvod takéhoto popretia spočíva v tom, že Ján tu pomenúva
seba len podľa nového činného určenia a nie podľa starého, ako
bolo dané jeho duchu v Eliášovi za jeho pozemskej doby. Eliáš
musel potrestať a zničiť Molocha; Ján však musel vyzývať k
pravému pokániu, udeľovať odpustenie hriechov krstom vodou a
takto Mi pripravovať cestu. A podľa tejto činnosti vydával sa
teda len za to, čím teraz bol v skutočnosti.
24.
A tí, ktorí boli poslaní, boli z farizejov.
25.
A pýtali sa ho ešte ďalej a povedali mu: „Prečo teda krstíš,
ak nie si Kristus, ani Eliáš, ani prorok?“
10) Keďže však navyše krstil, čo inak bolo dovolené len kňazom
a preukázateľne k tomu povolaným prorokom, pýtali sa ho kňazi a
leviti, vyslaní žiarlivými farizejmi, prečo teda krstí ľudí,
keď nie je tým, ani oným.
26.
Ján im však odpovedal a riekol: „Ja krstím len vodou; On
(Kristus, na ktorého sa pýtate) stojí uprostred vás; ale vy Ho
nepoznávate.“
11) Ján však hovorí: „Ja krstím len vodou, to jest ja len
umývam a som umývačom znečistených sŕdc k dôstojnému prijatiu
Jedného, Ktorý akosi už dlho mešká vo vašom strede, Ktorého
však pre svoju slepotu nepoznávate!“
12) Týmito hľadačmi sú tu znázornení aj všetci tí, ktorí
hľadajú Mňa, Pána niekde vonku, prechádzajú cez krajiny a moria
a pýtajú sa tu všetkých mudrcov: „Kde je Kristus, kedy a kde
príde?“ – Toho pravého, Ktorý Si postavil príbytok uprostred
ich sŕdc a Ktorého možno nájsť len tam, (ó – tí pomýlení
hľadači!) toho nehľadajú, aspoň nie tam, kde jedine sa má
hľadať a nájsť!
27.
„To je Ten, Ktorý príde po mne, Ktorý bol predo mnou, Ktorému
nie som hoden rozviazať remienky na topánkach.“
28.
Toto sa stalo v Betabare, na druhej strane Jordánu, kde Ján krstil.
13) Aké to najpokornejšie svedectvo vydáva Ján pred kňazmi a
levitmi, keďže dobre vie, Kto vstúpil na Zem v Kristovi; ale čo
na tom záleží vysoko svetaznalému kňazstvu! To najpravdivejšie
Jánovo proroctvo nimi nepohlo; veď oni nechceli Mesiáša
pokorného, chudobného a prostého, ale takého, pred ktorým by
všetko ihneď strnulo strachom a hrôzou!
14) Mesiáš by mal hneď pri Svojom prvom objavení – prirodzene
že nikde inde ako v Jeruzaleme – zostúpiť priamo viditeľne z
neba, nad jas Slnka ohnivo žiariaci, sprevádzaný myriadami anjelov
a ubytovať Sa len v chráme, odstrániť a zničiť všetkých
vtedajších potentátov a potom by mal urobiť Židov ihneď tiež
celkom nesmrteľnými, zohnať im všetky peniaze na zemi, zvrhnúť
aspoň niekoľko stoviek domnelo zbytočných hôr s veľkým
rachotom do mora a pritom však tiež ihneď popraviť chudobnú
špinavú spodinu! Potom by v Neho verili a povedali by: „Pane, Ty
si hrozne silný a mocný, všetko sa musí pred Tebou hlboko skláňať
a do prachu sa vrhať a veľkňaz nie je hodný rozviazať Ti
remienky na obuvi.“
15) Lenže Kristus prišiel na Zem úplne chudobný, malý a zdanlivo
slabý, pred očami veľkých nedal o Sebe vedieť takmer celých 30
rokov (okrem doby Svojho dvanásteho roku; vyd.), ale vykonával
ťažké práce, bol tesárom s Jozefom a potom ešte tiež obcoval s
obyčajným proletariátom; ako by mohol byť v očiach pyšných a
velemúdrych Židov oným tak dlho očakávaným Mesiášom? „Preč
s takým rúhačom, s takým mágom, ktorý vykonáva svoje činy len
s pomocou najvyššieho diabla! Taký najobyčajnejší, nad dubové
drevo hrubý a surový tesársky tovariš, ktorý sa kdesi naučil
čarovať za pomoci satana, chodí bosý a je priateľom tej
najsprostejšej ľudskej spodiny, potĺka sa s ňou, ujíma sa
neviestok a je a pije verejne s príliš známymi hriešnikmi a týmto
svojim chovaním sa zrejme protiví zákonu, ten že má byť
Kristus, zasľúbený Mesiáš?! – Nie, nechovajme nikdy v sebe
takú rúhavú myšlienku!“
16) Takýto bol úsudok vysokopostavených a múdrych Židov o Mne
počas Mojej telesnej úplnej prítomnosti na Zemi; a navlas rovnaký
úsudok trvá o Mne dodnes u miliónov tých, ktorí nechcú vôbec
počuť o jemnocitnom, blahosklonnom a Svoje Slovo dodržujúcom
Bohu!
17) Ich Boh musí za prvé bývať veľmi vysoko nad všetkými
hviezdami a pre samú nekonečnú vznešenosť takmer ani
neexistovať; menšie veci ako Slnko nesmie vôbec stvoriť, ak chce
byť dôstojným Bohom! Za druhé Sa nesmie opovážiť mať
akúkoľvek podobu a najmenej už ľudskú, lebo musí byť nejakým
čírim nepochopiteľným prízrakom!
18) Za tretie, ak by mal byť Kristus Bohom, musel by Sa oznámiť
cez vnútorné živé slovo len odborníkom, len určitým
spoločnostiam, koncilom, mimoriadnym pietistom (pobôžnostkárom),
zelótom (horlivcom)
obklopeným s takzvanou svätožiarou
a dokonalým bohatierom cnosti; a takto obdarenému musel by potom
ihneď udeliť aj moc premiestňovať hory; inak na božskom oznámení
a zjavení Kristovom nie je zhola nič!
19) Laikovi, alebo dokonca azda hriešnikovi nesmie sa Pán Ježiš
nikdy oznámiť; lebo v takom prípade je potom to zjavenie už
podozrivé a nebude vôbec prijaté rovnako, ako som nebol prijatý
vysoko postavenými Židmi Ja Sám, pretože som vystupoval pred ich
pyšnými a slávychtivými očami príliš málo božsky vznešene;
ale – to nevadí! Len svedectvo Jánovo je platné!
20) Svet zostáva stále rovnaký a je stále púšťou pri Betabare,
kde Ján vydával svedectvo. – Ale i Ja zostávam stále rovnaký a
objavujem Sa u ľudí k potlačeniu ich pýchy a k oživeniu pravej
pokory a lásky vždy tak, ako som Sa objavil Židom. Blaženosť
všetkým, ktorí Ma spoznajú a prijmú tak, ako Ma spoznal a prijal
Ján podľa svojho svedectva, ktoré o Mne vydal pred očami a ušami
pyšných kňazov a levitov z Jeruzalema k ich veľkej zlosti!
29.
Druhého dňa vidí Ján prichádzať k sebe Ježiša a hovorí:
„Hľa, To je Baránok Boží, Ktorý sníma hriechy sveta!“
21) Druhý deň potom, keď sa títo zvedovia zdržovali ešte v
Betabare vypytujúc sa tam, čo všetko tento Ján robí a v čom
hlavne spočíva jeho kázanie, svedčí im ešte raz o Mne a to
práve pri známej príležitosti, keď prichádzam z púšte k nemu
a žiadam ho, aby Ma pokrstil vodou z rieky.
22) Už ako sa k nemu približujem, upozorňuje Ján na Mňa vodcu
týchto zvedov, ktorý v noci pozorne uvažoval o tom, čo počul deň
predtým od Jána a hovorí: „Hľa, Ten, Ktorý tamto prichádza,
je Baránok Boží, Ktorý prevzal všetku slabosť ľudí na Svoje
bedrá, aby ľudia, ktorí Ho prijmú, vzali nový Život z Neho a z
tohto nového Života mali v sebe moc nazývať sa Božími deťmi;
lebo Jehova neprichádza v búrke, ani v ohni, ale len v najjemnejšom
vánku.“
30.
Toto je Ten, o Ktorom som (včera) povedal: Za mnou prichádza Muž,
Ktorý bol predo mnou, lebo bol skôr než ja.
23) Ján tu opakuje ešte raz to, čo už deň predtým vypovedal o
Mne zvedom a svedčí na jednej strane o Mne, že prichádzam k ľuďom
podobne ako zrkadlo pravej a potrebnej pokory človeka a v takej
pokore dosvedčujem, že prichádzam ľuďom na pomoc v ich slabosti,
nie však v ich domnelej sile, ktorú pravdaže nikdy nemajú; na
druhej strane Ján tiež svedčí, že takto ním pomenovaný Baránok
Boží je predsa len Ten, Ktorý bol pred všetkým bytím; lebo
výraz „On bol skôr než ja“ hovorí toľko ako: Ján –
spoznávajúc na okamih v sebe svojho vysokého ducha, dáva zvedom
takto vedieť, že hoci aj v ňom prebýva ten istý Praduch jedného
a toho istého druhu a podstaty, predsa len bol do slobodného a
úplne samostatného života vystavený z Prazákladného Ducha,
ktorý prebýva jedine v tomto Baránkovi, teda nie z vlastnej moci,
ale z jedinečnej moci tohto Prazákladného Ducha; s
takýmto vystavením, pretože je to skutočné dielo
Prazákladného Ducha, začína sa potom aj prvé obdobie, pred
ktorým v celej nekonečnosti nebolo nič, než jedine Prazákladný
Duch Jehova a to celkom taký a Ten istý, ako je teraz v tomto Božom
Baránkovi viditeľne pred nami a praje Si byť ním (Jánom)
pokrstený.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára