Vzduch, voda, zem a oheň

Vzduch, voda, zem a oheň.

25.júna 1871

Toto boli dlhú dobu štyri živly, z ktorých, ako predtým ľudia verili, pozostával celý vesmír alebo aspoň Zem a všetky svetové telesá.

Táto viera sa dlho udržiavala, až dokým neprišlo umenie rozlučovania, vy mu vravíte „chémia“ a našla ešte viaceré iné prvky, ktoré už odporujú ďalšiemu rozkladu a ktorých počet doteraz (1871) vzrástol približne na 70.

Čo muži vedy považujú za prvotné prvky a predstavujú ich ako praprincípy, nie sú však ešte zďaleka posledné látky, z ktorých sa skladá Moja Tvorba, ale bádateľom na tomto poli chýbajú za prvé prostriedky k ďalšiemu deleniu látok a za druhé zmysly, aby mohli vnímať ony oddelené podstaty.

To že títo hĺbavci v Mojich dielach nemohli dospieť ďalej, ako sú doteraz, kde celá ich veda na konci speje tam, aby v praktickom živote uplatňovali svoje objavy len pred svetské účely, deje sa preto, lebo ešte žiadneho chemika nenapadlo uznávať Ma ako prvého chemika, učiť sa Ma chápať a milovať.

Práve preto ich všetkých nechávam tam, kam doteraz prišli, kde nasiakli dostatkom skúseností z Mojej prírody, kde síce pomáhali podporovať zištnosť človeka, ale nie svoju lásku k blížnemu.

Ani tu nie je účelom zaoberať sa chemickými rozbormi alebo odkrývať nové; starého je dostatok!

Čo však páni vedy nechcú uznávať, je to, že hoci práve v chémii stretávajú najprísnejšie zákony, predsa nechcú uznávať žiadneho zákonodarcu, aj keď pri každom kroku narážajú na Jeho stopu; keby boli bez predsudkov, nemohli by Ho iste zapierať.

Ale teraz sa chceme vrátiť k našim prvšie menovaným „štyrom živlom“ a vidieť, aký tam je vzťah v duchovnom náhľade s Mojou tvorbou a so Mnou, ktorý vám môže byť azda poučnejší, než všetky pravidlá chémie vedľa jej tisícich názvov pochádzajúcich zo všemožných už dávno nepoužívaných jazykov.

Pozrite, Moje deti, ak presne a pozorne pozorujete tieto štyri prvky, ako vzduch, vodu, zem a oheň, tu by vás malo najprv napadnúť, že vzduch je najjemnejší, najľahšie pohyblivý prvok, voda je už hustejší prvok - pozorovateľný vašim očiam síce už ako teleso, aj keď ešte v tekutom stave, zem je ako zmiešanina čisto pevných predmetov, ako kameňov, piesku a zotlených a rozložených zvyškov zvieracieho a rastlinného sveta a nakoniec oheň je ako všetko ničiaci a opäť do iných tvarov organizujúci prvok.

Nuž hľaďte, vzduch má duchovne rovnaký význam s Mojimi myšlienkami Tvorcu, kde ešte všetko, bez toho aby získalo samostatnosť, spoločne odpočíva a čaká len na prvý pokyn k ďalšiemu vývoju. Voda, ako zhustený vzduch, je duchovne: zhustené myšlienky na predstavy, ktoré potom, ako sa vykonajú, budujú duchovne súvislé veľkosti, ako je Zem. A tam, kde v nich napokon pristúpi láska, ako rozkladajúci princíp poháňajúca k večnému obnovovaniu, rovnajúca sa ohňu, ktorá neustále tvoriac nové, pretvára opäť ono opotrebované do nových tvarov.

Nuž, ako tieto štyri živly vyjadrujú celú vašu zemeguľu, to z čoho pozostáva, ako aj to čo ju obklopuje, práve tak predstavujú tieto vlastnosti ako: myšlienka, predstava, čin a udržujúca a pretvárajúca láska, Moje Ja ako tvoriaceho Boha.

Pretože i Ja tvorím najprv Svoje myšlienky, formujem ich potom na predstavy, dávam týmto predstavám podnet, aby vstupovali do skutočnosti, aby sa utvárali, a keď takto predstavené veci prekonali svoju životnú dráhu, to duchovné v nich ich priviedlo na vyššie stupne, tak k tomu pristupuje Moja láska ako stravujúci, rozkladajúci živel, ako oheň, a uschopňuje spaľovaním ono zostatkové hrubšie k novej činnosti v iných tvaroch a to tak, že to čo bolo raz stvorené, nemôže už nikdy viac zaniknúť.

Vo vzduchu, ktorý obklopuje vašu zemeguľu, ležia všetky látky v rozpustenom stave, ktoré sú potrebné pre trvanie Zeme, jej ovzdušia, jej zdaru a prospechu ako v častiach hrubo hmotných, tak aj na nej žijúcich zvieratách a rastlinách.

Ležia tam uzavreté ako zárodky, ako prvé pra-klíčky k ďalšiemu vzdelávaniu.

Vplyv éteru na ovzdušie, vplyv slnečného svetla ako aj jeho tepelných lúčov a vplyv všetkých ďaleko a blízko stojacich väčších svetových telies a sĺnc prispievajú k tomu, aby prebúdzali ešte v detskej driemote odpočívajúce prvky, aby sa vyvíjali a aby ich pripravovali k ďalšiemu určeniu, kde u prchavo pohyblivej vody začínajúc, potom k srnulosti prechádzajúc, opäť do živého duchovna premenené, skrze stravovanie prostredníctvom zvýšeného tepla zbavené svojich pút, vystupujú ako prvotné prvky, aby odtiaľ začínali nový okruh tvorenia.

Tak je voda vlastne matkou alebo bola roditeľkou všetkých jestvujúcich svetadielov, ktoré sú teraz ako pevná pôda. Tak bolo a ešte je v mori, ako vo veľkej nádrži naporúdzi všetko, čo sa má plodiť, v rozpustenom stave, čo sa potom vyparovaním, zrážkami, podzemným spaľovaním atď. opäť odovzdáva naspäť ovzdušiu, aby opäť nadväzovalo nové spojenia, keď sa skoršie zo všetkých týchto prvkov to duchovné vyšvihlo na vyššie stupne a zostalo len to hrubšie, ťažko rozpustiteľné ako hmotné častice.

Tak vidíte od najtvrdšieho kameňa pevného základu Zeme až ku najmäkšej hline rad stupňujúcich sa vývojov, ktoré sa vo vzduchu rovnajú myšlienkam, položeným praprvkom; vo vode ako v zhustenom vzduchu sa rovnajú myšlienkam, spojeným do predstáv; v Zemi ako hmotné súčiastky ju vytvárajúce sa rovnajú skutkom; a nakoniec v neustálom premieňaní, rozkladaní, spaľovaní toho tu súceho, večné pôsobenie neustále novo tvoriacej lásky, kde sa zo starého buduje nové a býva poháňané k veľkému vývojovému procesu, a to tak dlho vpred, až kým sa aj to posledné hmotné stane duchovným.

Čo teda vidíte obrazne vo štyroch prvkoch pred očami, to je duchovný kolobeh všetkých Mojich tvorivých myšlienok, je to cesta všetkého stvoreného, je to aj vaša cesta! Lebo aj vo vás samých, totiž v duchovnom duševnom človeku sa vyvíjajú najprv myšlienky. Bez určitého alebo určeného smeru, zámeru sa vznášajú v mozgu, v srdci a čakajú na náraz, až sa k niečomu vydarenému zjednotia, spoja. Sú ako vzduch, ľahko pohyblivé a rýchlo meniace svoj tvar.

Keď sa potom myšlienkou viacej zaoberáte, zhromažďujú sa okolo nej potrební pomocníci, plodia i vylučujú, čo sa rovná procesu vody; také je spájanie predstáv v ľudskej duši: Predstavy sa utvárajú v čin, v pevne vyjadrený čin a ten sa rovná pevnine, vzniknutej z vody. A táto skutková celosť vlastne dáva duchovnému človeku pečať, čím sa má raz stať v Mojom duchovnom kráľovstve.

Pretože ale skutok ako plod myšlienok a predstáv pôsobí na iných, tak sa duchovným rozkladom lásky na svoje prvé pra-počiatočné pudy robí buď Božím, vznešeným, alebo zlým, nízkym, kde potom jeho následky musia dopadať späť na vlastného pôvodcu. Lebo v duchovne neplatí vykonaný skutok, ale to, za akých pohnútok bol zamýšľaný a vykonaný.

Preto tiež každý človek si má vopred dobre premyslieť a rozmyslieť, skôr ako sa rozhodne k nejakému činu, aby bol tento čin postavený a zrodený na najčistejšom mravnom základe, aby nemohol mať nikdy zlé následky na jeho vedomie, aby nakoniec kvôli jeho čistej vôli učinil to najlepšie, aby zlé následky, spôsobené zneužitím alebo neporozumením nemohli dopadať na neho ako pôvodcu, ale na toho, kto chcel z tohto činu koristiť pre vlastné výhody.

Tu vidíte duchovnú cestu nejakého činu, ako ide rovnakou cestou ako vzduch, voda, Zem a oheň, cestu Mojich myšlienok stvorenia, cestu hmoty a nakoniec aj Mojich duchov a takisto vás ako duchovných ľudí.

Lebo duchovný odev na onom svete je výrazom súhrnu myšlienok, utvorených do predstáv, vzdelaných v čin a zduchovnených láskou.

Moje deti, tak ako je vzduch nositeľom všetkého budúceho telesného, voda roditeľkou pevnejšieho, poriadnejšieho celku, tak majú plynúť vaše myšlienky, predstavy a činy len z najčistejšieho Božieho zdroja, aby raz očistené láskou, slúžili vám zduchovnené ako koruna, ktorú si ako plod pozemského života vezmete so sebou do iného života. Tak ako ľahko pohyblivý vzduch prináša aj búrky a pustošenia, tak aj záplava myšlienok, keď tieto nie sú vopred zrelo uvážené a premyslené, chce jedna druhú premáhať, prekonávať. A ako silné pohyby vzduchu aj na mori vytvárajú veľké vlny, tak ukazujte aj toto zobrazenie v prírode, že aj búrlivo sa zmietajúce myšlienky vyvolávajú len rozčúlené, vznetlivé predstavy, ktoré zriedkavo prinášajú niečo dobré.

A ako sa nakoniec Zem často otriasa vo svojich vnútornostiach prudkým zemetrasením a sopečnými výbuchmi, ktoré čiastočne ničia a pustošia, rovnako tak aj nerozvážny čin ako plod zmäteného myšlienkového chaosu a búrlivých predstáv, ktoré ako nevykvasený čin nebudú nikdy požehnaním a pôvodcovi zanechajú len ľútosť.

Pričiňte sa aj vy, ako oné štyri prvky, aby ste tiež plnili svoj účel ako vzduch, voda, Zem a oheň, to znamená, aby ste mali vždy len čisté myšlienky (vzduch), ktoré sú hodné človeka ako Môjho verného obrazu, aby vaše predstavy boli stále priateľské ako voda, aby ste radi druhým dávali, čo ich môže obohatiť k najlepšiemu, a aby ste potom ako činy mali rovnaký plod ako pevná zemská kôra, ktorá sa zrodila z vody a tá pozostáva zo svojej plodiacej sestry vzduchu, ozdobená všetkými krásami, ktoré milujúca ruka Tvorcu mohla do nich vložiť, aby ste sa za svoje činy nemuseli hanbiť, ale ako Zem pri otriasaní sopečnými výbuchmi ako konečný výsledok len zvyšuje svoju vlastnú činnosť, pripadlo vám to dobré ako odmeňujúce vedomie a to zlé falošným vykladačom.

Tak Ma nasledujte, vo svojich pravidlách, zásadách nasledujte štyri prvky a váš duchovný človek bude môcť raz byť v celej miere tým, k čomu som ho stvoril, keď on, rovnajúci sa Zemi, šťastne premohol svoje búrky a revolúcie, ktoré boli potrebné k jeho duchovnému pokračovaniu práve tak, ako oné veľké prevraty, ktoré musela prekonať vaša zemeguľa, skôr než bola tým, čím je teraz, to znamená: rajskou záhradou pre Moje deti! Amen.

(z knihy Tajomstvá stvorenia)

1-7. Tri verše slúžiace za príklady vtedajšieho spôsobu písania.

JÁN 1, 35-37.

35. Druhého dňa stál Ján opäť (pri rieke Jordán) a dvaja z jeho učeníkov s ním.

1) Presne podľa pôvodného textu znie napr. 35. verš takto: „Druhého dňa stál Ján opäť a dvaja z jeho učeníkov.“ Tu je otázka: Kde stál a boli tí dvaja učeníci pri ňom alebo stáli v tej dobe niekde na inom mieste? Každému tu musí byť ihneď nápadné, že tu nie je označené ani stanovisko a ešte menej jednanie oboch učeníkov.

2) Prečo sa o takej okolnosti nezmienil evanjelista?

3) Dôvod bol už vyššie naznačený; lebo rozumie sa a muselo sa celkom určite rozumieť samo sebou hlavne pre onú dobu, v ktorej bolo pravidlom takto písať, že Ján stál pri rieke Jordán a to pod vŕbou a tu vyčkával, či niekto príde a dá sa ním pokrstiť. A keďže mal niekoľkých učeníkov, ktorí počúvali jeho učenie a tiež ho zaznamenávali, boli mu po boku zvyčajne dvaja, zavše, ak bolo veľa práce, aj viacej učeníkov, ktorí mu pomáhali pri jeho mnohých krstných úkonoch a krstili v jeho mene a jeho spôsobom.

4) Keďže vo vtedajšej dobe boli všetky také okolnosti dobre známe tým, ktorí boli okolo Jána, preto sa tiež nezaznamenávali; v tej dobe bolo pravidlom takto písať a rovnako aj nutnosťou pre nedostatok písacích potrieb a preto sa zaznamenávala len hlavná vec a spojkou „a“ na začiatku vety sa dávalo na porozumenie, či vety, akoby ojedinele stojace, majú či nemajú ku sebe vzťah. Preto sa také spojky dávali pred hlavné, na seba sa vzťahujúce vety, tiež v určitých známych značkách, zriedkavo v písmenách.

5) Tento tu podaný výklad nie je síce o sebe výkladom evanjelickým; ale napriek tomu je veľmi potrebný, lebo bez neho sa v tejto dobe sotva porozumie evanjeliám v ich vonkajšom historickom zmysle a teda ešte menej v ich vnútornom duchovnom zmysle, najmenej však prorockým knihám Starého Zákona, v ktorých sa vyskytujú namiesto rozvitých viet len príslušné obrazy a nemôže sa hovoriť prirodzene o akomkoľvek uvádzaní okolností. Keďže tu teraz poznáme oné pravidlá staroveku, môžeme ďalej aj ľahšie spájať všetky nasledujúce verše a texty, správnejšie ich čítať a prinajmenšom prirodzenú historickú časť lepšie objasniť. Vykonáme ešte jeden taký krátky rozbor veršov 36. a 37. a tým sa objasní uvedené pravidlo.

36. A keď opäť videl kráčať Ježiša (po brehu Jordánu), povedal: „Hľa, To je Boží Baránok!“

6) Verš 36. znie v pôvodnom texte takto: „A keď videl kráčať Ježiša, povedal: Hľa, To je Boží Baránok!“ Ono „A“ tu naznačuje, že tento text je v nejakom vzťahu s textom predchádzajúcim a historicky udáva, že Ježiš sa zdržiaval po Svojom krste vodou ešte nejaký čas v Jánovej blízkosti a že bol preto videný ako jeho dvomi učeníkmi tak aj ním samým, ako kráča po brehu Jordánu.

7) Keď Ho Ján uvidí, sústredí ihneď všetky svoje myšlienky a hovorí v istom vysokom zduchovnení akoby pre seba: „Hľa, To je Baránok Boží!“ V tejto dobe by sa vyjadril asi takto: „Pozrite tam! Na brehu rieky kráča ešte dnes Ten najvyšší Bohočlovek tak skromne a tak pokorne ako baránok.“ Ján (evanjelista) však vynecháva všetky tieto bližšie označenia a hovorí len, ako je uvedené vo verši.

37. A keď tí dvaja učeníci počuli Jána takto hovoriť, (opustili ihneď Jána) a išli za Ježišom.

8) Verš 37., ktorý je vlastne pokračovaním oboch predchádzajúcich veršov, začína z vyššie uvedenej príčiny opäť so (spojkou) „A“ a poukazuje na to, čo sa udialo, len celkom jednoducho, dotýkajúc sa príčiny len čo najkratšie.

9) Pôvodný text znie čo najjednoduchšie takto: „A dvaja jeho učeníci počuli ho hovoriť a nasledovali Ježiša“. V tejto dobe by tento verš mohol znieť bez porušenia zrozumiteľnosti a zmyslu takto: Keď však obaja učeníci, ktorí boli u neho (Jána), počuli svojho majstra takto hovoriť, ihneď ho opustili a išli k Ježišovi a keďže sa Ježiš teraz začal z tohto miesta vzďaľovať, nasledovali Ho.

10) Všetko čo je uvedené v tomto rozšírenom texte, muselo sa stať pri tejto udalosti zároveň, inak by táto skutočnosť nebola uskutočniteľná. Ale, ako bolo povedané, podľa vtedajšieho spôsobu písania je zmienka len o dvoch pojmoch „počutie“ a ihneď potom „nasledovanie“, všetky prechodné a spojovacie vety sa však vynechávajú ako samo sebou vyzrozumiteľné. Kto dobre chápe toto dané pravidlo, ten bude môcť zhrnúť aspoň tú historickú časť pôvodného Písma do zrozumiteľnejšieho zmyslu a tým ľahšie si predstaviť aj zmysel vnútorný.

1-6. Ján vyznáva, že teraz poznal Pána tiež telesne. Dvojaký krst: Ján krstí Pána vodou a Pán Jána Svojím svätým Duchom. Svedectvo svätého Otca o Svojom Synovi. Pokyny o vtedajšom spôsobe písania.

JÁN 1, 31-34.

31. „Ja som Ho však tiež skôr nepoznal; ale aby som Ho zjavil v Izraeli, prišiel som krstiť vodou (tých, ktorí Ho očakávajú).“

1) Zvedovia sa na to prirodzene pýtali Jána: „Odkedy vlastne poznáš tohto neobyčajného muža a ako si prišiel k tomu, čo o Ňom teraz vypovedáš?“ – Tu odpovedal Ján celkom prirodzene, že aj on ako človek Ho skôr nepoznal, ale že jeho duch mu to zjavil a tiež ho pudil k tomu, aby pripravoval ľudí na Neho a zmýval z nich vodou Jordánu škvrny ich hrubých hriechov.

32. A Ján vydal svedectvo a povedal (po krste) ďalej: „(Keď som Ho teraz krstil), uvidel som, že Duch Boží (mne na svedectvo) zostúpil z neba, ako keď sa holubica znesie ticho dolu a tento Duch spočinul nad Ním.“

2) Ján tu zvestuje, že tiež on Ma vidí po prvý raz pred sebou zosobneného a že Môj Duch v ňom – mu to zjavil. Zvedovia si prirodzene dobre prezreli tohto Muža a pozorovali Ho počas krátkeho krstu vodou, ktorý sa Ján spočiatku zdráhal na Mne vykonať a to s tou dôležitou poznámkou, že by som skôr Ja mal pokrstiť jeho ako on Mňa; ale na Moje výslovné želanie, že sa to tak musí stať, povolil a predsa Ma pokrstil, videl však, čo som mu Ja Sám zjavil cez Môjho Ducha v jeho duchu, keď som ho pudil do Betabary, ako nado Mňa zostúpil Boží, t.j. Môj večne pranajvlastnejší Duch v podobe svetlého obláčika a to tak, ako keď sa holubica spúšťa z nebies plných svetla a spočinul takto nad Mojou hlavou. A pritom počul zároveň tieto známe slová:

3) „Toto je Môj milovaný Syn, alebo toto je Moje Svetlo, Moje vlastné Prabytie, na Ktorom mám Ja ako Pravečná bytostná Láska zaľúbenie. Tohto počúvajte!“

33. „Ja by som Ho inak tiež nespoznal; ale – Ten, Ktorý ma poslal krstiť vodou, povedal mi: Ten, na Ktorého uvidíš zostupovať Ducha Božieho a spočinúť nad Ním, to je Ten, ktorý bude krstiť Duchom svätým.“

4) Preto Ján povedal: „Ja by som Ho inak tiež nespoznal!“

34. „Videl som to a teraz dosvedčujem, že Tento je opravdivo Syn Boží.“

5) Až po vykonanom krste rozprával Ján zvedom, čo videl a počul, a tvrdil na život a na smrť, že pokrstený, Ktorého bol ohlásil už pri Jeho približovaní ako jemu zjaveného Baránka Božieho, je skutočne Mesiáš očakávaný celým Izraelom; je to opravdivo Syn Boží, t.j. pravečné vlastné základné Bytie Boha v Bohu!

6) On, Ján, videl na vlastné oči, ako Sa Jeho Duch spúšťal nad Neho a spočinul nad Ním, nie akoby tento Muž prijal ešte len týmto takého Ducha, ale tento zjav sa udial len na svedectvo jemu samému, lebo ani on Ho skôr nepoznal.

7) Vzniká tu však sama sebou otázka, či títo poslovia z Jeruzalema nič z toho všetkého nepostrehli svojimi očami a ušami. Tu nech poslúži navždy a večne rovnaká odpoveď: To sa zjavuje len nedospelým a prostým; svetským mudrcom to však zostáva skryté a zastrené.

8) Preto tu poslovia z Jeruzalema nevideli tiež nič iné, ako len obyčajný krst vodou a nemálo sa hnevali, keď im Ján zvestoval, čo videl a začul; oni však nemohli z toho všetkého nič postrehnúť a preto tiež urážali Jána, že ich oklamáva; ale tu pristúpilo niekoľko prítomných učeníkov Jánových a dosvedčovali, že Ján hovoril úplnú pravdu!

9) Lenže poslovia potriasali hlavami hovoriac: „Ján je vaším majstrom a vy ste jeho učeníci; preto tiež dosviedčate jeho výpoveď. My sme však učení a znalí vo všetkých veciach z Písma, ktoré je od Boha skrze Mojžiša a skrze prorokov a z vašej reči a z vášho jednania spoznávame, že ste aj s vaším majstrom blázni, nič nevidíte a nič neviete a s vaším bláznovstvom mätiete mnohých ľudí tak, že tá vec znie už po dlhšiu dobu nanajvýš odporne v ušiach predstavených chrámu. Najlepšie bude, keď sa urobí koniec vášmu počínaniu násilím.“

10) Ján sa však rozčúlil a povedal: „Vy hadie plemeno, vy jašteričie pokolenie! Myslíte si, že tým uniknete súdu? – Pozrite, sekera, s ktorou by ste nás chceli zničiť, je už priložená na váš koreň; hľaďte, aby ste unikli záhube! Ak nebudete činiť pokánie vo vrecovine a v popole a ak sa nedáte pokrstiť, budete zničení!

11) Lebo pravdivo! Bol to Ten, o Ktorom som vám povedal: Po mne príde Ten, Ktorý bol predo mnou, lebo On bol skôr ako ja. – Z jeho plnosti sme všetci dostali milosť za milosť.“ (Toto je uvedené už skoršie v 15. a 16. verši tejto kapitoly, ale nebolo to ešte dôkladnejšie historicky osvetlené.)

12) Po týchto Jánových energických slovách zostanú niektorí a dajú sa ním pokrstiť; väčšina však odchádza odtiaľ celkom rozhorčená.

13) Tieto verše podávajú len niečo čisto historické a majú málo vnútorného zmyslu, ktorý je však možné už celkom ľahko rozpoznať z predchádzajúcich výkladov. Musí sa tu zmieniť už len to, že také verše sa pochopia tým ľahšie, ak sa podajú s okolnosťami, ktoré sa vtedy rozumeli samé sebou; lebo v dobe, keď evanjelista písal evanjelium, bolo zvykom, že sa vynechávali, ako vety zbytočné, rôzne okolnosti, ktoré sa rozumeli a predpokladali akosi samé sebou a zaznamenávali sa len vety hlavné a všetky vedľajšie okolnosti sa nechávali, ako sa v týchto časoch hovorí, „čítať medzi riadkami“. Aby sme lepšie objasnili túto vec pre onú dobu veľmi príznačnú, budeme trocha podrobnejšie skúmať práve týmto spôsobom podané nasledujúce tri verše a celkom presne sa uvidí a dobre pozná vtedajší spôsob písania (syntaxe).

1-5. Svedectvo Jána Krstiteľa o sebe. Dôvod popretia jeho Eliášovho ducha. Pokorné vyznanie Mesiášovho predchodcu. Márnomyseľná falošná idea templárov o Kristovom príchode. Opätovné jasné svedectvo Jána Krstiteľa o Pánovi.

(JÁN 1, 19-30)

19. A toto je svedectvo Jánovo, keď k nemu Židia vyslali kňazov a levitov z Jeruzalema, aby sa ho spýtali: „Kto si?“

1) Tento verš znázorňuje čisto vonkajšiu skutočnosť a nemá teda žiaden vnútorný zmysel; z tohto vyslania možno ľahko vyrozumieť len to, že výsostný pocit Židov v tej dobe začal už tušiť, že sa k pozemšťanom začína približovať Prasvetlo alebo Praživot Boha a že už musí byť na Zemi a domnievali sa, že tento Praživot všetkého života sa nachádza v Jánovi a že azda on je tým zasľúbeným Mesiášom.

2) Preto teda vyslali k nemu zvedov, prinútení viac vyššie zmieneným tušením než Jánovým kazateľským volaním, aby sa ho spýtali, kto je, či Kristus, či Eliáš, alebo či nejaký iný prorok.

20. A vyznal a nezaprel hovoriac: „Ja nie som Kristus, zasľúbený Mesiáš.“

21. Oni sa ho však pýtali ďalej: „Čo si teda? Si Eliáš?“ – A on povedal: „Nie som!“ – A pýtali sa ďalej: „Si prorok?“ – On odpovedal: „Nie!“

3) Dôvod však, prečo sa Jána tiež pýtali, či je buď Eliáš alebo iný nový prorok, spočíval v tom, že v ich prorockých spisoch sa hovorilo, že pred zasľúbeným Mesiášom príde Eliáš a pripraví celý Izrael na veľký Mesiášov príchod! – Teda v takom čase mali povstať ešte aj iní proroci, ktorí rovnako ako hlásatelia predídu Mesiáša. Toto teda vedeli oní Písma znalí vyslanci z Jeruzalema a preto sa Jána takto opytovali; Ján však vyznal, že on tým všetkým nie je.

22. A povedali mu ďalej: „Čo si teda, nech prinesieme odpoveď tým, ktorí nás vyslali!? – Čo teda hovoríš ty sám o sebe?“

4) A tak sa ho teda museli pýtať ďalej, kto vlastne je.

23. Ján potom povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti a pripravujem cestu Pánovi, ako to predpovedal prorok Izaiáš.“

5) Až potom Ján vyznal, že je len volajúcim na púšti a pripravuje – podľa predpovede Izaiáša – cestu Pánovi!

6) Tu sa možno celkom oprávnene pýtať, prečo to robí Ján na púšti, o ktorej možno predsa predpokladať, že tam bude bývať iste veľmi málo ľudí; že by teda bolo azda prospešnejšie robiť takéhoto predchodcu na miestach, ktoré sú viac obývané ľuďmi. Čo môže osožiť hocijako silné volanie na mŕtvej púšti, kde zvuk volania doznie oveľa skôr, ako sa dostane k nejakému uchu? A ak sa aj náhodou dostane k nejakému ľudskému uchu, potom to predsa zďaleka nestačí pri veci, ktorá je predsa pre všetkých ľudí tá najdôležitejšia!

7) Na túto uvedenú otázku buď povedané to, že výrazom „púšť“ nie je tu ani tak mienená malá púšť pri Betabare, rozkladajúca sa na druhej strane Jordánu, ale oveľa viac duchovná púšť v srdciach ľudí. Púšť pri Betabare, kde Ján skutočne žil, kázal a krstil, bola teda zvolená len preto, aby bola človeku obrazom, ako by to vyzeralo v jeho srdci, totiž práve tak pusté, prázdne, bez ušľachtilých plodov, plné tŕnia a bodľačia, všelijakej buriny a plné hadov a inej škaredej hávede; a na takejto púšti u ľudí vystupuje Ján ako prebudené svedomie, ktoré on v čisto duchovnom smere aj predstavuje a káže pokánie na odpustenie hriechov a takto pripravuje Pánovi cestu ku srdciam úplne spustnutých ľudí.

8) Zostáva tu len ešte otázka, prečo sa Ján nepriznal ako Eliáš alebo ako prorok, keďže podľa Môjho najvlastnejšieho svedectva bol takisto tým ako aj oným, lebo Ja Sám som to predsa otvorene povedal pri jednej vhodnej príležitosti apoštolom ako aj ostatným poslucháčom Môjho učenia: Ján bol Eliáš, ktorý mal prísť predo Mnou, ak to chcete prijať.

9) Dôvod takéhoto popretia spočíva v tom, že Ján tu pomenúva seba len podľa nového činného určenia a nie podľa starého, ako bolo dané jeho duchu v Eliášovi za jeho pozemskej doby. Eliáš musel potrestať a zničiť Molocha; Ján však musel vyzývať k pravému pokániu, udeľovať odpustenie hriechov krstom vodou a takto Mi pripravovať cestu. A podľa tejto činnosti vydával sa teda len za to, čím teraz bol v skutočnosti.

24. A tí, ktorí boli poslaní, boli z farizejov.

25. A pýtali sa ho ešte ďalej a povedali mu: „Prečo teda krstíš, ak nie si Kristus, ani Eliáš, ani prorok?“

10) Keďže však navyše krstil, čo inak bolo dovolené len kňazom a preukázateľne k tomu povolaným prorokom, pýtali sa ho kňazi a leviti, vyslaní žiarlivými farizejmi, prečo teda krstí ľudí, keď nie je tým, ani oným.

26. Ján im však odpovedal a riekol: „Ja krstím len vodou; On (Kristus, na ktorého sa pýtate) stojí uprostred vás; ale vy Ho nepoznávate.“

11) Ján však hovorí: „Ja krstím len vodou, to jest ja len umývam a som umývačom znečistených sŕdc k dôstojnému prijatiu Jedného, Ktorý akosi už dlho mešká vo vašom strede, Ktorého však pre svoju slepotu nepoznávate!“

12) Týmito hľadačmi sú tu znázornení aj všetci tí, ktorí hľadajú Mňa, Pána niekde vonku, prechádzajú cez krajiny a moria a pýtajú sa tu všetkých mudrcov: „Kde je Kristus, kedy a kde príde?“ – Toho pravého, Ktorý Si postavil príbytok uprostred ich sŕdc a Ktorého možno nájsť len tam, (ó – tí pomýlení hľadači!) toho nehľadajú, aspoň nie tam, kde jedine sa má hľadať a nájsť!

27. „To je Ten, Ktorý príde po mne, Ktorý bol predo mnou, Ktorému nie som hoden rozviazať remienky na topánkach.“

28. Toto sa stalo v Betabare, na druhej strane Jordánu, kde Ján krstil.

13) Aké to najpokornejšie svedectvo vydáva Ján pred kňazmi a levitmi, keďže dobre vie, Kto vstúpil na Zem v Kristovi; ale čo na tom záleží vysoko svetaznalému kňazstvu! To najpravdivejšie Jánovo proroctvo nimi nepohlo; veď oni nechceli Mesiáša pokorného, chudobného a prostého, ale takého, pred ktorým by všetko ihneď strnulo strachom a hrôzou!

14) Mesiáš by mal hneď pri Svojom prvom objavení – prirodzene že nikde inde ako v Jeruzaleme – zostúpiť priamo viditeľne z neba, nad jas Slnka ohnivo žiariaci, sprevádzaný myriadami anjelov a ubytovať Sa len v chráme, odstrániť a zničiť všetkých vtedajších potentátov a potom by mal urobiť Židov ihneď tiež celkom nesmrteľnými, zohnať im všetky peniaze na zemi, zvrhnúť aspoň niekoľko stoviek domnelo zbytočných hôr s veľkým rachotom do mora a pritom však tiež ihneď popraviť chudobnú špinavú spodinu! Potom by v Neho verili a povedali by: „Pane, Ty si hrozne silný a mocný, všetko sa musí pred Tebou hlboko skláňať a do prachu sa vrhať a veľkňaz nie je hodný rozviazať Ti remienky na obuvi.“

15) Lenže Kristus prišiel na Zem úplne chudobný, malý a zdanlivo slabý, pred očami veľkých nedal o Sebe vedieť takmer celých 30 rokov (okrem doby Svojho dvanásteho roku; vyd.), ale vykonával ťažké práce, bol tesárom s Jozefom a potom ešte tiež obcoval s obyčajným proletariátom; ako by mohol byť v očiach pyšných a velemúdrych Židov oným tak dlho očakávaným Mesiášom? „Preč s takým rúhačom, s takým mágom, ktorý vykonáva svoje činy len s pomocou najvyššieho diabla! Taký najobyčajnejší, nad dubové drevo hrubý a surový tesársky tovariš, ktorý sa kdesi naučil čarovať za pomoci satana, chodí bosý a je priateľom tej najsprostejšej ľudskej spodiny, potĺka sa s ňou, ujíma sa neviestok a je a pije verejne s príliš známymi hriešnikmi a týmto svojim chovaním sa zrejme protiví zákonu, ten že má byť Kristus, zasľúbený Mesiáš?! – Nie, nechovajme nikdy v sebe takú rúhavú myšlienku!“

16) Takýto bol úsudok vysokopostavených a múdrych Židov o Mne počas Mojej telesnej úplnej prítomnosti na Zemi; a navlas rovnaký úsudok trvá o Mne dodnes u miliónov tých, ktorí nechcú vôbec počuť o jemnocitnom, blahosklonnom a Svoje Slovo dodržujúcom Bohu!

17) Ich Boh musí za prvé bývať veľmi vysoko nad všetkými hviezdami a pre samú nekonečnú vznešenosť takmer ani neexistovať; menšie veci ako Slnko nesmie vôbec stvoriť, ak chce byť dôstojným Bohom! Za druhé Sa nesmie opovážiť mať akúkoľvek podobu a najmenej už ľudskú, lebo musí byť nejakým čírim nepochopiteľným prízrakom!

18) Za tretie, ak by mal byť Kristus Bohom, musel by Sa oznámiť cez vnútorné živé slovo len odborníkom, len určitým spoločnostiam, koncilom, mimoriadnym pietistom (pobôžnostkárom), zelótom (horlivcom) obklopeným s takzvanou svätožiarou a dokonalým bohatierom cnosti; a takto obdarenému musel by potom ihneď udeliť aj moc premiestňovať hory; inak na božskom oznámení a zjavení Kristovom nie je zhola nič!

19) Laikovi, alebo dokonca azda hriešnikovi nesmie sa Pán Ježiš nikdy oznámiť; lebo v takom prípade je potom to zjavenie už podozrivé a nebude vôbec prijaté rovnako, ako som nebol prijatý vysoko postavenými Židmi Ja Sám, pretože som vystupoval pred ich pyšnými a slávychtivými očami príliš málo božsky vznešene; ale – to nevadí! Len svedectvo Jánovo je platné!

20) Svet zostáva stále rovnaký a je stále púšťou pri Betabare, kde Ján vydával svedectvo. – Ale i Ja zostávam stále rovnaký a objavujem Sa u ľudí k potlačeniu ich pýchy a k oživeniu pravej pokory a lásky vždy tak, ako som Sa objavil Židom. Blaženosť všetkým, ktorí Ma spoznajú a prijmú tak, ako Ma spoznal a prijal Ján podľa svojho svedectva, ktoré o Mne vydal pred očami a ušami pyšných kňazov a levitov z Jeruzalema k ich veľkej zlosti!

29. Druhého dňa vidí Ján prichádzať k sebe Ježiša a hovorí: „Hľa, To je Baránok Boží, Ktorý sníma hriechy sveta!“

21) Druhý deň potom, keď sa títo zvedovia zdržovali ešte v Betabare vypytujúc sa tam, čo všetko tento Ján robí a v čom hlavne spočíva jeho kázanie, svedčí im ešte raz o Mne a to práve pri známej príležitosti, keď prichádzam z púšte k nemu a žiadam ho, aby Ma pokrstil vodou z rieky.

22) Už ako sa k nemu približujem, upozorňuje Ján na Mňa vodcu týchto zvedov, ktorý v noci pozorne uvažoval o tom, čo počul deň predtým od Jána a hovorí: „Hľa, Ten, Ktorý tamto prichádza, je Baránok Boží, Ktorý prevzal všetku slabosť ľudí na Svoje bedrá, aby ľudia, ktorí Ho prijmú, vzali nový Život z Neho a z tohto nového Života mali v sebe moc nazývať sa Božími deťmi; lebo Jehova neprichádza v búrke, ani v ohni, ale len v najjemnejšom vánku.“

30. Toto je Ten, o Ktorom som (včera) povedal: Za mnou prichádza Muž, Ktorý bol predo mnou, lebo bol skôr než ja.

23) Ján tu opakuje ešte raz to, čo už deň predtým vypovedal o Mne zvedom a svedčí na jednej strane o Mne, že prichádzam k ľuďom podobne ako zrkadlo pravej a potrebnej pokory človeka a v takej pokore dosvedčujem, že prichádzam ľuďom na pomoc v ich slabosti, nie však v ich domnelej sile, ktorú pravdaže nikdy nemajú; na druhej strane Ján tiež svedčí, že takto ním pomenovaný Baránok Boží je predsa len Ten, Ktorý bol pred všetkým bytím; lebo výraz „On bol skôr než ja“ hovorí toľko ako: Ján – spoznávajúc na okamih v sebe svojho vysokého ducha, dáva zvedom takto vedieť, že hoci aj v ňom prebýva ten istý Praduch jedného a toho istého druhu a podstaty, predsa len bol do slobodného a úplne samostatného života vystavený z Prazákladného Ducha, ktorý prebýva jedine v tomto Baránkovi, teda nie z vlastnej moci, ale z jedinečnej moci tohto Prazákladného Ducha; s takýmto vystavením, pretože je to skutočné dielo Prazákladného Ducha, začína sa potom aj prvé obdobie, pred ktorým v celej nekonečnosti nebolo nič, než jedine Prazákladný Duch Jehova a to celkom taký a Ten istý, ako je teraz v tomto Božom Baránkovi viditeľne pred nami a praje Si byť ním (Jánom) pokrstený.

1-4. O zákone a milosti. Ďalšie boje bytostí povolaných pre slobodné Božie detstvo. Spasiteľ prichádza. Otec a Syn sú jedno ako plameň a svetlo.

 (JÁN 1, 17-18)
17. Lebo Zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.

1) Je to teda zákon, ktorý musel byť daný prvému životu a to na počiatku už prvému človeku a postupom vecí cez Mojžiša, ktorý je tiež tu v tomto verši uvedený ako predstaviteľ zákona. Zo zákona nemohol však nikto nikdy dosiahnuť pravú slobodu života, pretože zákon je brzdou a nie podporovaním života.

2) Cez pozitívnu (kladnú) naliehavosť z nezmeniteľnej vôle Pramoci boli vystavené prvé idey stvorenia do izolovaného (odlúčeného), akoby samostatného bytia; čo sa týka odlúčenia a formovania onoho priestorom a časom obmedzeného bytia, bolo teda uskutočnené cez nezmeniteľnú nutnosť.

3) Teraz tu bola bytosť, človek, v sebe určitým spôsobom Božstvo Samé, alebo čo je jedno a to isté: Samotné Božie Prabytie, lenže oddelené od Svojho Prazákladu, predsa však si Ho vedomé, vedľa toho však jednako viazané v obmedzenom tvare a držané nezmeniteľnou nutnosťou. Tento stav však nebol po chuti takto postavenej bytosti a jej výsostný pocit sa dostal do mocného boja s jej nutným obmedzením a odlúčeným postavením.

4) Keďže sa boj v praprvotnom rade bytostí stával stále prudším, musel byť veľký základný zákon zostrený a musel vziať bytosti do dočasného pevného súdu; v tom spočíval vznik hmotných pevných svetových telies a ten spôsobil väčšie delenie prvotných bytostí.

5) V druhom rade bytostí objavuje sa potom človek zahalený telom, stojaci na pôde svojho prvého súdu. Napriek svojmu teraz trojnásobnému odlúčeniu od svojho Prazákladu spoznal však v sebe opäť zakrátko tento Prazáklad a stal sa vzdorovitým, pyšným a neposlušným ľahkému zákonu, daného mu už nie so slovom „musíš“, ale len „máš“.

6) Pretože si však toto ľahké „máš“ nechcel nechať páčiť, bolo mu za to dané jedno ťažšie a mocne podopreté donucovacími prostriedkami a pri nedbaní na toho druhé „máš“ boli donucovacie opatrenia dôsledne uskutočňované. (Pozri potopu a ďalšie podobné veci! - pozn. vyd.)

7) Po tomto potrestaní sa Božia Bytosť odobrala na Zem v Melchizedekovi a viedla ľudí; lenže ľudia začali zakrátko znova bojovať a museli byť novými zákonmi viazaní a vedení k poriadku tak, že im zostal len pohyb podobný stroju, stojaci takmer proti všetkým ich sklonom.

8) Cez zákon bola teda utvorená široká priepasť, ktorú nemohol už prekročiť žiaden duch a žiadna bytosť, čím sa teda stali tiež veľmi pochybnými vyhliadky a vnútorné vedomie o nejakom večnom ďalšom trvaní vnútorného, takto veľmi obmedzeného života.

9) Po takomto obmedzení objavuje sa potom Božské Prabytie vo Svojej vlastnej prvotnej plnosti a to v osobe Krista.

10) Tu teda opäť prichádza ona prvotná milosť, berie na Seba všetky slabosti ľudského života a dáva im za to novú milosť, nový život, plný pravého Svetla a ukazuje im v Ňom a Ním Samým pravú cestu a pravý účel ich bytia.

18. Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Syn, Ktorý je v lone Otcovom, Ten nám to zvestoval.

11) Až teraz dostali tí, ktorí Ho spoznali, pravú vedomosť o Bohu a mohli uvidieť a poznať poprvýkrát Boha, Ktorého predtým žiadna bytosť nemohla nikdy uzrieť v Jeho plnosti vedľa seba a mimo seba a skrz Neho aj samu seba a vlastné najslobodnejšie životné určenie.

12) A teraz bola zrušená aj ona neprekročiteľná priepasť, ktorá bola utvorená zákonom a každý človek mohol a môže teraz vždy vystúpiť z jarma zákona, ak vymení svojho starého človeka za nového z Krista; preto sa teda tiež hovorí, že máme starého človeka vyzliecť a nového obliecť, alebo: kto miluje starý život, ten ho stratí; kto sa mu však vyhýba, ten ho ako menovite nový obdrží. To je teda ono zvestovanie z lona Otcovho a živé evanjelium Božie.

13) Ale výrok, kde sa vraví: „Ktorý je v lone Otcovom“ hovorí toľko ako: Pramúdrosť Božia alebo vlastná najvnútornejšia podstata Boha je v láske, podobne ako svetlo prebýva v teple, pôvodne vzniká a pramení z mocného tepla lásky a konečne svojou prítomnosťou tvorí opäť teplo a toto vždy zase svetlo. Práve tak vzniká z lásky, ktorú možno prirovnať k Otcovi a vlastne je to Otec Sám, svetlo Božskej múdrosti, ktorú možno prirovnať k Synovi a vlastne je to Syn Sám, Ktorý však nie je vo Dvoch, ale je úplne Jedno s Tým, čo sa tu volá „Otec“, tak ako sú jedno svetlo a teplo alebo teplo a svetlo tým, že teplo tvorí stále svetlo a svetlo stále teplo.

1-3. Stelesnenie večného Slova a svedectvo Jána Krstiteľa o Ňom. Hlavné pokyny pre život k novému bytiu znovuzrodením. Prvá a druhá milosť.

 (JÁN 1, 14-16)
14. A to Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami a videli sme Jeho slávu, slávu ako jednorodeného Syna Otcovho, plného milosti a pravdy.

1) Ak človek takto dospeje cez znovuzrodenie k pravému Božiemu detstvu, do ktorého býva formálne vrodený Bohom Otcom alebo Láskou v Bohu, dosiahne tým ku sláve Prasvetla v Bohu, ktoré je tu vlastne Samo Božské Prabytie; toto Bytie je onen vlastný Otcov vrodený Syn tak, ako keď svetlo spočíva vnútorne skryté v teple lásky, dokiaľ ho nevyvolá láska a nenechá ho vyžarovať zo seba. Toto sväté Svetlo je teda aj vlastná sláva Syna Otcovho, ktorú dosiahne každý znovuzrodený a tu sa potom sám podobá tejto sláve, ktorá je večne plná milosti (Božieho svetla) a plná pravdy, ktorá je pravou skutočnosťou alebo stelesneným Slovom.

15. Ján o Ňom svedčil, volal a hovoril: „To je ten, o ktorom som povedal: Po mne príde Ten, ktorý bol predo mnou, lebo bol skôr než ja.“

2) Ján o tom dáva opäť pravé svedectvo a upozorňuje ľudí ihneď po krste v rieke Jordán na to, že práve ten Človek, Ktorého teraz pokrstil, je Ten, o Ktorom hovoril už po celú dobu svojho kázania k pokániu preto, aby Ho ľud dôstojne prijal, že On, Ktorý príde po ňom (po Jánovi), bol pred ním, bol teda skôr než on. – Čo v hlbšom zmysle znamená opäť toľko ako: Toto je to Prasvetlo a Prabytie všetkého svetla a bytia, ktoré bolo pred všetkým bytím a všetko bytie vzišlo z tohto Bytia.

16. Z Jeho plnosti sme všetci dostali milosť za milosť.

3) Toto Prasvetlo je však aj večná veľká sláva v Bohu a Sám Boh je tou slávou. Táto sláva bola od večnosti Boh Sám v Bohu a z plnosti tejto slávy dostali všetky bytosti svoje bytie a svoje svetlo a slobodný život.

4) Všetok život je teda milosťou z Boha a napĺňa skrz-naskrz onú život nesúcu formu. Praživot v každom človeku, lebo je v sebe rovnakou slávou Božou, je teda prvou milosťou Božou; táto milosť utrpela však škodu cez známe oslabenie výsostného pocitu nižším pocitom vzniku a z toho vyplývajúcej nutnej závislosti na Prasvetle a Prapríčine všetkého bytia.

5) Keďže teda táto prvá milosť v človeku by už skoro úplne bola zanikla, prišlo na svet Prasvetlo Samotné a učilo ľudí v tom zmysle, že majú túto prvú milosť ponechať opäť Prasvetlu alebo že sa vlastne majú úplne vrátiť do tohto Prabytia a vziať si tu nový život za staré svetlo; a táto výmena je vzatím milosti za milosť alebo takpovediac vzdaním sa starého, zoslabnutého, k ničomu už nespôsobilého života za nový nezničiteľný život v Bohu a z Boha v plnosti.

6) Prvá milosť bola nutnosťou, v ktorej nevládne žiadna sloboda, preto ani žiadna stálosť; druhá milosť je však úplná sloboda zbavená akéhokoľvek donucovania a preto – ničím nenútená a netlačená – je aj naveky nezničiteľná; lebo kde nie je žiaden nepriateľ, tam nie je ani žiadne ničenie; nepriateľom sa však rozumie všetko, čo akokoľvek brzdí utvárané slobodné bytie.

1-2. Vysoký duch vtelený ako Ján Krstiteľ svedčí o Pánovi. Základné náuky: O podstate Boha, človeka a jeho pomere k Bohu. O páde človeka a o mimoriadnych Božích cestách k jeho spaseniu

(JÁN 1, 6-13)

6. A bol Bohom poslaný muž menom Ján.

1) Tento muž menom Ján kázal pri Jordáne pokánie a obrátených krstil vodou. V tomto mužovi žil duch proroka Eliáša a bol to práve tento anjelský duch, ktorý porazil v prvopočiatku Lucifera a neskôr zápasil práve s tým istým Luciferom na známej hore o Mojžišovu mŕtvolu (teda Michael – pozn. vyd.)

7. Ten prišiel ako svedok (zhora), aby svedčil o tom Svetle, aby všetci (ľudia bez Svetla) uverili skrze neho (t.j. aby skrze jeho svetlo rozpoznali Prasvetlo, ktoré k nim prišlo).

2) Prišiel ako starý a nový svedok zhora, t.j. z Prasvetla ako svetlo, aby svedčil o Prasvetle, o Prabytí Boha, ktoré teraz Samé vzalo na Seba telo a prišlo v celkom rovnakom ľudskom tvare ako Sám Človek k Svojim ľuďom, ktorí sú z Neho, aby ich v ich noci znova osvietilo a takto ich priviedlo naspäť k Jeho Prasvetlu.

8. On nebol Svetlom (zo seba), ale bol len svedectvom Svetla. (t.j. svedčil zatemnenému výsostnému pocitu ľudí, že teraz Prasvetlo Samotné zostúpilo zo Svojej večnej výšky k ľuďom ako Baránok v pokore, Ktorý dobrovoľne vzal na Seba všetky ich slabosti (hriechy), aby tým dal ľuďom znova Prasvetlo a učinil a postavil ich na Svoju úroveň.)

3) Tento muž však nebol sám tým Prasvetlom, ale bol len ako všetky bytosti časťou svetla z Prasvetla. Ale bolo mu to dané zostať vo zväzku s Prasvetlom pre jeho prevládajúcu pokoru.

4) Keďže však bol v stálom zväzku s Prasvetlom a toto dobre rozlišoval od svojho svetla – pretože aj on vyšiel z Prasvetla, predsa však nebol Prasvetlom, ale len Jeho odleskom, aby toto Prasvetlo spoznal a vydal o Ňom správne svedectvo – vydal teda aj právoplatné svedectvo Prasvetlu a tým prebudil toľko pravého svetla v srdciach ľudí, že potom mohli spoznávať, aj keď spočiatku len veľmi slabo, časom však stále silnejšie a jasnejšie, že Prasvetlo, Ktoré je teraz zahalené v tele, je predsa len To isté, Ktorému vďačia všetky bytosti a ľudia za svoje samostatné bytie a môžu ho, ak chcú, podržať ako samostatné naveky.

9. To bolo to pravé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet.

5) Nie svedok, ale jeho svedectvo a Ten, o Ktorom svedčil, boli to pravé Prasvetlo, Ktoré od prvopočiatku osvecovalo a oživovalo a teraz ešte stále viac oživuje a osvecuje všetkých ľudí, ktorí prichádzajú na tento svet; preto sa hovorí aj v 9. verši, že práve To je a bolo to pravé a správne Svetlo, Ktoré utváralo všetkých ľudí v ich prvopočiatku k slobodnému bytiu a teraz prišlo, aby toto bytie vo všetkej úplnosti osvietilo a učinilo opäť podobné Jemu Samotnému.

10. Bolo na svete a svet Ním vznikol, ale svet Ho nepoznal.

6) Ako som mohol byť Ja alebo Prasvetlo nepoznaný týmto svetom, t.j. zatemnenými ľuďmi, ktorí vyšli v celom svojom bytí zo Mňa alebo, čo je Jedno, z Prasvetla (Slova), napriek všetkým predchodcom a zvestovateľom Môjho príchodu, bolo práve jasne vysvetlené už v 5. verši; k tomu treba už len zvlášť podotknúť, že „svetom“ sa tu nerozumie Zem ako nositeľka súdených duší, ktoré vlastne tvoria hmotu, ale len ľudia, ktorí sú síce vzatí časťou z tejto hmoty, ale ako raz slobodne postavené bytosti už nepatria alebo nesmú patriť k tejto prvotne súdenej duševnej hmote; pretože ako by som mohol požadovať aj od kameňa, súceho ešte v najhlbšom súde, aby Ma poznal?! Niečo také sa môže žiadať plným právom len od duše, ktorá sa stáva slobodnou, ktorá má v sebe Môjho Ducha.

11. Prišiel do Svojho vlastníctva, ale Jeho vlastní Ho neprijali.

7) Teda nie Zem, ako bolo skôr uvedené, ale čisto len ľudí podľa ich duševne-duchovnej podstaty je nutné tu považovať za pôvodné vlastníctvo Pána a za vlastníctvo preto, že oni sami takto utvorení sú Prasvetlom z Môjho večného Prasvetla a teda sú jedno s Mojou Prapodstatou.

8) Keďže sú však oslabení práve v tejto podstate, ktorá sa v nich prejavuje ako výsostný pocit, pre ktorú to slabosť som tiež prišiel k nim a stále ešte prichádzam ako do Svojho Pravlastníctva, nespoznali Ma a teda tiež nespoznali sami seba a svoje pôvodné prabytie, ktoré nemôže byť nikdy zničené, pretože je to vlastne Moje Bytie.

12. Ale všetkým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, pretože veria v Jeho meno.

9) Rozumie sa takpovediac samo sebou, že u všetkých tých, ktorí Ma neprijali alebo nepoznali, zostal prvotný poriadok porušený a s týmto porušením zostal aj stav utrpenia, tzv. „zlo“ alebo „hriech“; naproti tomu u mnohých iných, ktorí Ma prijali, t.j. ktorí Ma vo svojich srdciach spoznali, muselo sa toto zlo nutne stratiť, pretože sa opäť spojili so Mnou ako s Praporiadkom a Pramocou všetkého bytia, čím našli sami seba a Moje Prasvetlo vložené do nich ako ich vlastné a v Ňom večný nezničiteľný život.

10) V takomto živote uzreli však tiež to, že nie sú len Mojimi tvormi, čo vyplýva len z ich nižšieho životného pocitu, ale chovajúc v sebe Moje Ja, Ktoré bolo vystavené len silou Mojej vôle slobodne zo Mňa, sú nepochybne Moje skutočné deti, kde ich svetlo (ich viera) je rovné Môjmu najvlastnejšiemu Prasvetlu a preto má v sebe onú plnú moc a silu, ktorá je vo Mne Samom a z takej moci tiež plné právo nielen sa volať Mojím dieťaťom, ale aj ním byť vo všetkej úplnosti!

11) Pretože viera je práve také svetlo a Moje meno, na ktoré sú zamerané silné lúče tohto svetla, je silou a mocou a vlastnou podstatou Môjho Prabytia, ktorými každý v sebe samom uskutočňuje oprávnené a právoplatné Božie detstvo. Preto sa tiež v 12. verši hovorí, že všetci, ktorí Ma prijmú a uveria v Moje meno, hovorím – budú mať v sebe moc nazývať sa plným právom „Božími deťmi“!

13. Ktorí sa nezrodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

12) Tento verš je len bližším určením a vysvetlením verša predchádzajúceho a vo viazanejšej reči mohli by oba verše vedľa seba znieť aj takto: Tým potom, ktorí Ho prijali a uverili v Jeho meno, dal moc nazývať sa „Božími deťmi“, ktoré sa nezrodili z krvi, ani z vôle tela (žiadosti tela), ani z vôle muža, ale z Boha.

13) Rozumie sa však už samo sebou, že tu sa nehovorí o prvom zrodení, totiž tela z tela, ale jedine o druhom zrodení z Ducha lásky k Bohu a z pravdy živej viery v živé Božie meno, ktoré sa nazýva Ježiš-Jehova-Cebaot, ktorého druhé zrodenie správne definované sa nazýva tiež „znovuzrodenie ducha krstom z nebies“.

14) „Krst z nebies“ je však úplný prechod ducha a duše aj so všetkými jej žiadosťami do živého ducha lásky k Bohu a lásky v Bohu Samotnom.

15) Ak sa stal taký prechod z najslobodnejšej vôle človeka a ak je teraz všetka láska človeka v Bohu, potom je takou svätou láskou aj celý človek v Bohu a dozrieva tu, mohutnie a posilňuje sa na novú bytosť a takto býva po dosiahnutí potrebnej zrelosti Bohom znovuzrodený; po takomto druhom zrodení, ktorému nepredchádza žiadosť tela, ani plodivá vôľa muža, je človek potom pravým Božím dieťaťom, ktorým sa stal milosťou, ktorá je slobodnou mocou Božej lásky v srdci človeka.

16) Táto milosť je však aj práve ono mocné priťahovanie Boha v duchu človeka, skrze ktoré človek priťahovaný Otcom dospieva na syna, to znamená k božskému Prasvetlu alebo, čo je zajedno, k pravej a živej mocnej Božej Múdrosti.

1-1. Krátky úvod k porozumeniu hlbokého zmyslu duchaplných slov evanjelia Jána, miláčika nášho Pána a Spasiteľa Ježiša.

Ján kapitola 1, verše 1-5.

PÔVODNÝ TEXT:

1. Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.

VYSVETLENIE:

1) Tento verš bol príčinou množstva všelijakých mylných výkladov; ba dokonca úplní neznajbohovia používali tento text práve k tomu, aby ním tým istejšie popierali Moje Božstvo, pretože Božstvo vo všeobecnosti zavrhovali. Nebudeme však teraz znova uvádzať také finty, čím by sa zmätok ešte zväčšil, namiesto aby sa zmenšil, ale prídeme pokiaľ možno ihneď s najkratším vysvetlením; toto vysvetlenie samo ako Svetlo vo Svetle Svetla bude samo sebou vyvracať a prekonávať omyly.

2) Jeden hlavný dôvod neporozumenia takých textov spočíva však zaiste žiaľ vo veľmi nedokonalom a nesprávnom preklade Písma z pôvodného jazyka do jazykov prítomnej doby. Ale tak je to dobre, pretože keby nebol duch takýchto textov tak dobre ukrytý ako je, dávno by už bolo to najsvätejšie v nich najhlbšie znesvätené, čo by bolo najväčším zlom pre celú Zem; takto sa však hlodalo len na kôre a nemohlo sa dospieť k živej svätej veci.

3) Teraz je však na čase ukázať pravý vnútorný zmysel takýchto textov všetkým, ktorí sú toho hodní; nehodnému to však príde draho, lebo pri takej príležitosti nedám so Sebou žartovať a dohadovanie sa nikdy neprijmem.

4) Po tejto nutnej pripomienke nasleduje teraz vysvetlenie; len k tomu ešte poznamenávam a hovorím, že tu pôjde len o vnútorný duševne-duchovný zmysel, nikdy však tiež o najvnútornejší najčistejší zmysel nebeský. Ten je príliš svätý a môže byť daný neškodne pre svet len tým, ktorí ho hľadajú životom podľa slov evanjelia. Len vnútorný duševne-duchovný zmysel možno však ľahko nájsť hocikedy už správnym prekladom primeraným dobe, čo sa teraz ihneď ukáže pri vysvetľovaní prvého verša.

5) Veľmi nesprávny a vnútorný zmysel veľmi zastierajúci je výraz „na počiatku“, lebo tým by sa mohla popierať a do pochybnosti uvádzať dokonca aj večná súcnosť Božstva, čo urobili aj niektorí starší svetskí mudrci, z ktorých školy vyšli vlastne aj terajší neznajbohovia. Ak však podáme tento text správne, objaví sa tu len veľmi tenký obal a nebude ťažké celkom dobre a mnohokrát veľmi presne postrehnúť vnútorný zmysel cez taký ľahký obal.

6) Takto však nech znie správny preklad: V Prazáklade alebo aj v Prapríčine (všetkého Bytia) bolo Svetlo (veľká svätá tvoriaca Myšlienka, podstatná Idea). Toto Svetlo nebolo len v Bohu, ale aj u Boha, tj. Svetlo vystúpilo ako bytostne viditeľné z Boha a bolo teda nielen v Bohu, ale aj u Boha a oblievalo istým spôsobom to prabožské Bytie, čím sa už javí byť položený základ k budúcemu vtelenia Boha, čo sa stane už aj samo sebou celkom jasne zrejmé z ďalšieho textu.

7) Kto alebo čo teda vlastne bolo toto Svetlo, táto veľká Myšlienka, táto najsvätejšia základná Idea všetkého budúceho, bytostného, najslobodnejšieho Bytia? – Nemohlo to byť nič iné, ako práve Boh Sám, pretože v Bohu, cez Boha a z Boha nemohlo sa objaviť nič iné ako len Boh Sám vo Svojom večne najdokonalejšom Bytí; a tak môže tento text znieť aj takto:

8) V Bohu bolo Svetlo, to Svetlo prelievalo a oblievalo Boha a Boh Sám bol tým Svetlom.

2. To bolo na počiatku u Boha.

9) Ak je teraz prvý dostatočne objasnený verš ľahko pochopený každým, kto má len trochu svetla, vysvetľuje sa druhý verš sám sebou a dosvedčuje len, že ono vyššie popísané Slovo alebo Svetlo alebo veľká Tvorivá Myšlienka nevznikla ako následok Božieho Prabytia, ale je rovnako večná s Bohom ako Boh Sám a neskrýva v Sebe teda nikdy nejaký proces niekdajšieho vznikania, preto sa teda určitým spôsobom, na dosvedčenie vysvetľuje: To bolo na počiatku alebo v Prazáklade všetkého Bytia a všetkého neskoršieho vznikania ako Prazáklad Samotný u Boha, v Bohu a z Boha, teda Samé skrz naskrz Boh.

3. Všetky veci sú učinené cez Neho a bez Neho nie je učinené nič, čo učinené je.

10) V tomto verši sa dosvedčuje len istým spôsobom uskutočnené a rukolapné to, čo sa tu už v prvom verši jasne predstavilo ako Slovo alebo Svetlo v Prazáklade všetkého Bytia a vznikania úplne prítomné avšak ešte neuskutočnené ako už vyjdené.

11) Tento tretí verš má teda čisto podaný znieť takto: Všetko bytie vzišlo z tohto Prabytia, Ktoré je v Sebe Samom skrz naskrz večným Prazákladom Svojho Bytia. Svetlo, Slovo a Vôľa tohto Bytia vystavili zo Seba Samého Svoje najvlastnejšie Svetlo, Svoju pravečnú Myšlienku stvorenia do pevného viditeľného bytia a v celom večnom nekonečne nie je nič, čo by nebolo vzišlo z toho Prazákladu a tou istou cestou do zjavného a viditeľného bytia.

12) Kto teraz úplne pochopil tieto tri celkom jasne vysvetlené verše, tomu je verš 4. už sám sebou jasný.

4. V Ňom bol Život a ten život bol svetlom ľudí.

13) Rozumie sa už samo sebou, že Prabytie všetkého bytia, Svetlo všetkého svetla, Pramyšlienka všetkých myšlienok a ideí, Pratvar ako večný Prazáklad všetkých tvarov nemohol byť za prvé beztvárny a za druhé smrťou, pretože samotná smrť znamená vlastne pravý opak všetkého akokoľvek utváraného bytia. V tomto Slove alebo Svetle alebo v tejto veľkej Myšlienke Božej v Bohu a vlastne v Bohu Samotnom, bol teda najdokonalejší Život. Boh bol teda skrz naskrz v Sebe a zo Seba pravečný najdokonalejší Praživot a toto Svetlo alebo Život vyvolalo zo Seba bytosti a toto Svetlo alebo tento Život bolo svetlom a teda aj životom v bytostiach, z Neho vzišlých ľuďoch; a tieto bytosti a ľudia boli teda úplne obrazom Prasvetla, ktoré v nich bolo podmienkou bytia, svetla a teda aj života, úplne podobného večnému Prabytiu.

14) Keďže však Praživot Boží je a musí byť úplne slobodný, inak by to nebol vôbec život, ten istý život musí však byť rovnako vo stvorených bytostiach jeden a ten istý, inak by to tiež nebol život a ako taký by tiež nebol bytím, potom je teda až príliš jasné, že stvoreným bytostiam, ľuďom, mohol byť daný len úplne najslobodnejší život, ktorý sa musel sám cítiť ako úplný (neskrátený), ale práve z tohto pocitu musel tiež postrehovať, že nepochádza sám zo seba, ale že vzišiel len ako úplne rovnaký z Boha, podľa Jeho večne všemohúcej vôle.

15) Toto postrehovanie sa muselo vyskytovať vo všetkých stvorených bytostiach rovnako ako poznávanie, že ich život a bytie musí byť úplne podobné Bohu, inak by zasa nemali ani život ani nejaké bytie.

16) Ak však skúmame túto okolnosť dôkladnejšie, potom sa ukáže, že vo stvorených bytostiach sa musia nutne stretnúť dva pocity a to za prvé a predovšetkým pocit bohupodobnosti alebo Prasvetla Božieho v nich a za druhé práve z tohto Svetla však potom nutne aj pocit časového vzniku skrze Pravôľu Stvoriteľa.

17) Prvý pocit stavia tvora bezpodmienečne na úroveň Stvoriteľa a akoby vzišiel zo seba úplne nezávisle na večnom Prazáklade, akoby ho takpovediac uchopoval a niesol v sebe samom; druhý z prvého pocitu nutne vyplývajúci pocit života musí sa však stále považovať a posudzovať ako vyšlý z vlastného Prazákladu a až postupom času ako v sebe samom ako slobodne prejavený a teda na hlavnom Prazáklade veľmi závislý.

18) Tento upokorujúci pocit robí však prvý výsostný pocit rovnako na pocit pokory, čo je však pre výsostný pocit nesmierne a nevyhnutne potrebnou vecou, ako sa to celkom jasne ukáže ďalej.

19) Výsostný pocit sa celkom mocne bráni takému poníženiu a chce potlačiť ten druhý pocit.

20) Cez taký boj ale potom vzniká hnev a nakoniec nenávisť k Prazákladu všetkého bytia a z toho k nízkemu pocitu pokorenia alebo pocitu závislosti; tým sa však potom ochromuje a zatemňuje výsostný pocit a z Prasvetla vo stvorenej bytosti sa potom stáva noc a temnota. Táto noc a táto temnota potom už sotva spoznáva v sebe Prasvetlo a tak sa ako slepá a predsa pritom samostatná vzďaľuje od Prazákladu svojho bytia a vzniku a vo svojej zaslepenosti Ho nespoznáva.

5. A to Svetlo vo tme svieti, ale tma Ho nepojala.

21) Preto teda toto Prasvetlo môže svietiť v takej noci ako len chce; ale noc, ktorá síce vznikla tiež zo Svetla, nemá už poriadny zrak, preto nespoznáva ono Svetlo, ktoré tu prichádza do takej noci, aby ju pretvorila opäť na pravé Prasvetlo.

22) Takto som prišiel teda aj Ja ako večné Prabytie všetkého bytia a ako Prasvetlo všetkého svetla a života do sveta temnoty k tým, ktorí boli zo Mňa; ale oni Ma nespoznali v noci svojho zoslabnutého výsostného pocitu!

23) Tento 5. verš poukazuje totiž práve na to, ako prichádzam, podľa pôvodných spôsobov a vzťahov a v nich, ako celkom Ten istý, Ktorý som bol od večnosti, do tohto sveta Mnou a zo Mňa stvoreného a tento svet Ma nespoznáva ako svoje najvlastnejšie Prabytie.

24) Ale Ja ako Prazáklad všetkého bytia musel som veru zo Svojho pravečného Všesvetla vidieť, ako sa výsostný pocit ako Prasvetlo v ľuďoch neprestajným bojom stále viac matnel a slabol a teda sa ako životné svetlo tiež stmavoval a nakoniec celkom tak zatemnil, že by Ma ľudia, keby som k nim prišiel v podobe zo Mňa im danej nespoznali, aspoň veľmi mnohí nie, zvlášť keby som k nim prišiel načisto ako Deus ex machina (náhle sa objavený Boh) celkom neočakávane a nepripravene v obmedzenom ľudskom tvare a potom by som musel Sám Sebe pripísať, že by Ma ľudia, nepripravení na taký Môj príchod, nemohli vôbec spoznať.

25) Áno, to som zaiste vedel od večnosti a preto som dával cez mnoho tisícov prorokov, ktorí nestratili v boji Svetlo, predpovedať ľuďom už od prvopočiatku ich odlúčenosti odo Mňa až do Môjho uskutočneného príchodu, práve takýto Môj príchod a dal som presne označiť spôsob, ba dokonca miesto a dobu Môjho príchodu a pri Svojom uskutočnenom príchode som dopustil veľké znamenia a prebudil som muža, v ktorom sa ubytoval vysoký praduch, aby hlásal slepým Môj príchod a úplnú prítomnosť na Zemi.