Deviate prikázanie
87. kapitola. Deviate prikázanie o primitívnom vlastníckom práve. Príklad o kolonistoch.
Sme už v deviatej sieni a vidíme tu opäť našu oblú tabuľu, na ktorej je napísané:
„Nepožiadaš, čokoľvek je tvojho blížneho, ani jeho dom, ani jeho vola, ani jeho osla, ani jeho pozemok, ani to, čo na ňom rastie.“
Keď tu uvažujeme o tomto prikázaní, musíme sa zrejme vrátiť do svojich úsudkov a prekonať podobnú kritiku, akú sme spoznali už v 7. prikázaní, lebo aj tu je reč opäť o vlastníctve, pričom nemáme túžiť za tým, čo sa tu rozumie samo sebou, čo si tu ten či onen navonok právne privlastnil.
Kto by tu neprišiel opäť ihneď na otázku a nepovedal: „Ako mohlo byť toto prikázanie dané izraelskému národu na púšti, keď tam predsa nikto nemal ani dom, ani vola, ani akýkoľvek pozemok a osivo na ňom? Toto vlastníctvo izraelského národa by sme si museli obojstranne namýšľať, a tu by to mohlo azda znamenať toľko ako: Ak si tvoj blížny namýšľa, že niečo podobné vlastní, potom si nemáš aj ty namýšľať niečo podobné, alebo dokonca domnienku tvojho blížneho sám sebe vlastne nahovárať, ako by bola skutočne tvojím vlastníctvom, alebo ako by si ju aspoň chcel mať ako vlastnú.“
Myslím, že tu nebude potrebných príliš mnoho kritických úsudkov, aby sme na prvý pohľad spoznali onú až prílišnú vzdušnosť takého prikázania. Toto prikázanie tu musí byť zaiste vždy len pre zaistenie nejakej pevnej skutočnej reality, na ktorej strate musí každému trochu záležať. Čo však jeden architekt vzdušných zámkov stráca voči druhému architektovi vzdušných zámkov, ak by si tento dodal skutočne protizákonnú smelosť, aby podobné vzdušné zámky staval svojmu druhovi. Myslím si, že na zváženie takej nesmiernej škody by boli zaiste potrebné étericky preveľmi jemné vlasové duchovné váhy. Aj keby mal byť podľa mienky istej sekty na zemi archanjel Michal skutočne nadbytočne vybavený s podobnými prístrojmi, predsa len som pevne presvedčený, že také nadmieru jemne cítiace váhy mu istotne chýbajú.
Toto som však oznámil len preto, aby som tým pokiaľ možno jasne postavil pred oči úplnú ničotnosť nejakého čisto domnelého vlastníctva. Ak sa teda má vec takto, k čomu je potom prikázanie, ktoré nemôže mať na mysli vôbec žiadne zaistenie vlastníctva druhého. Kde nikto nemá vlastníctvo, ktoré si podľa tohto prikázania nemá niekto žiadať?
Tu sa však namietne a povie: „Pán predvídal, že ľudia časom vytvoria medzi sebou právo vlastníctva a z tohto dôvodu pri tejto príležitosti dal už vopred prikázanie, ktorým malo byť zaistené budúce vlastníctvo ľudí, a nikto nemal mať právo, aby si smel akýmkoľvek spôsobom privlastniť vlastníctvo svojho blížneho.“ - To by bol pekný záver! Myslím, že by sme nemohli tak ľahko urobiť božskej láske a múdrosti väčšie zneuctenie, ako takým judikátom.
Pán, ktorý bude istotne predovšetkým odrádzať každého človeka pred osvojovaním si niečoho na Zemi, pred ktorým každé pozemské bohatstvo je odpornosťou, by azda vydal prikázanie za účelom a pre podporu chamtivosti, sebalásky, úžery a lakomstva, prikázanie pre isté prebudenie vzájomnej závisti?!
Verím, že tu nebude potrebné strácať ešte viacej slov, lebo protizmyselnosť takého výkladu je každému až príliš zrejmá, než aby bolo potrebné dlhšie a obšírnejšie to rozvádzať.
Aby sa však táto vec stala hmatateľnou aj tomu najslepejšiemu, pýtam sa každého dôkladne vzdelaného právnika: Na čom sa pôvodne zakladá vlastnícke právo? Kto vlastne dal prvému človeku vlastnícke právo na nejakú vec?
Predpokladajte tucet vysťahovalcov v nejakom neobývanom pruhu zeme. Nájdu ho a presídlia sa tam. Podľa ktorej vlastníckej a majetkovej právnej listiny môžu sa zmocniť ako vlastníci takej zeme a usadiť sa v nej ako právoplatní majitelia?
Viem, čo sa tu povie. Nič iného než Primo occupanti jus (kto prvý príde, ten má pozemkové právo).
Dobre, vravím, kto však potom z oných dvanástich vysťahovalcov má väčšie alebo menšie právo na novo nájdenú zem?
Povie sa: Prísne vzaté, väčšie právo má ten, ktorý dal prvý popud na vysťahovanie, alebo ten, ktorý ako prvý uvidel túto zem z paluby lode. - Dobre, ale akú prednosť má pred ostatnými ten, ktorý tu dal popud? Keby sa ostatní nevydali s ním na cestu, tak by istotne zostal tiež doma. Akú prednosť pred ostatnými má ten, ktorý ju uvidel prvý? Že má azda bystrejší zrak než ostatní? Majú byť potom ostatní poškodení pre túto jeho výhodu? To by sa azda predsa len trochu príliš nespravodlivo súdilo! Všetci dvanásti teda musia mať zaiste rovnaké vlastnícke právo na túto objavenú zem.
Čo však budú musieť urobiť, aby uplatnili svoje rovnaké vlastnícke právo na túto zem? Budú ju musieť rozdeliť na dvanásť rovnakých dielov. Kto však pri tomto delení nevidí už na prvý pohľad rozpory?
Lebo istotne človek „A“ povie človeku „B“: „Prečo musím práve ja dostať túto časť zeme, ktorá podľa môjho úsudku je zrejme horšia ako tá tvoja?“
A „B“ z rovnakého dôvodu odpovie „A“: „Ja však nevidím dôvod, prečo by som mal vymeniť svoju časť zeme za tvoju.“
A tak budeme môcť nechať našich 12 kolonistov deliť si túto zem počas 10 rokov a nedočkáme sa toho, aby toto delenie bolo všetkým úplne vhod.
Ale títo dvanásti sa azda vzájomne dohodnú a spravia túto zem spoločným majetkom. Ak je tomu tak, môže tu medzi týmito dvanástimi byť vydané nejaké prikázanie zaisťujúce vlastníctvo? Môže tu jeden odobrať niečo druhému, keď celá zem patrí všetkým rovnako, a teda aj jej plody, z ktorých si smie každý vziať podľa svojej potreby, bez toho aby musel dať druhému za to odpočet?
Vidíte tu v prvom prípade, že prapôvodné vytvorenie vlastníckeho práva nie je ľahko mysliteľné. Že je tomu iste tak, stačí sa len pozrieť na prvých osadníkov určitých oblastí vašej vlastnej zeme, ako napríklad na takzvaných kláštorných duchovných pánov, ktorí boli svojím spôsobom prvými kolonistami nejakej oblasti. Keby považovali delenie za dobré, istotne by nevytvorili spoločný majetok.
Krátko a dobre, nech robíme čo robíme, nemôžeme nájsť nikde nejaké pôvodné vlastnícke právo. Ak tu niekto príde so svojím „primo occupanti“ (právom prvého vlastníka), potom sa pýtam, či sa má nechať „postoccupant“ (neskorší prišelec) pri svojom vkročení do sveta buď ihneď usmrtiť, alebo postupne vyhladovať, alebo či sa má vyhnať z tejto zeme, alebo či ho odkázať na milosrdenstvo primoocupantov, ale pritom ihneď na neho voči primoocupantovi uvaliť ono najnovšie prikázanie?
Myslím si, že tu by sa predsa len namietlo: „Z akého dôvodu by sa mal taký postocupant, ihneď pri svojom prvom objavení sa, za ktoré nemôže, stať sa voči primoocupantovi obetným baránkom; zatiaľ čo tí prví sa nemôžu týmto spôsobom vzájomne nikdy prehrešiť?“ - Ktorý právnik mi môže dokázať také konanie ako právomocné? Myslím, že tu by museli urobiť advokátom len satana, ktorý by bol schopný toto dokázať, lebo každému aspoň trochu správne a slušne mysliacemu človeku by bol taký právny dôkaz nemožný.
Vidím však už, že sa povie: „Pri prvých kolonizáciach nejakej zeme nemôže samozrejme existovať medzi kolonistami nejaké vzájomné vlastnícke právo, najmä keď sa vo vzájomnom dorozumení dohodli pre spoločný majetok. Ale medzi kolonizáciami, ktoré sú prvými štátnymi útvarmi, nastupuje iste ihneď právo vlastnícke, hneď ako sa ustanovili za existujúce.“
Dobre, hovorím ja, ak je tomu tak, potom sa každá kolónia musí preukázať predovšetkým nejakým pôvodným vlastníctvom. Ako to však môže, ak má od Pána len právo užívacie, nie však právo majetkové?
Právo užívacie ma svoju osvedčujúcu listinu v žalúdku a na koži. Kde sa však vyslovuje právo majetkové, najmä keď uvážime, že každý človek, či už domáci alebo cudzinec, prináša si so sebou vo svojom žalúdku a na svojej koži rovnakú božskú úplne platnú listinu užívacieho práva, ako ju má domáci? Ak niekto povie: Vlastnícke právo má svoj základ pôvodne v užívacom práve, potom táto veta určite ruší každé špeciálne vlastníctvo, pretože každý má rovnaké užívacie právo.
Ak však túto vec obrátime a povieme: Až majetkové právo zadovažuje človeku užívacie právo, potom nemožno povedať proti tomu nič iné ako staré právne slovo „potiori jus“ (právo silnejšieho), čo inými slovami vyslovuje toľko ako: Zabi toľkých vlastníkov užívacieho práva, aby si si mohol so svojou päsťou sám úplne privlastniť nejaký pruh zeme.
Keby azda ešte niektorí cudzí majitelia úžitkového práva dostali chuť, aby ti upierali tvoje vybojované vlastníctvo podľa tvojho božského úžitkového práva, potom ich pekne všetkých usilovne vyzabíjaj, alebo ich - v lepšom prípade - aspoň učiň poplatnými poddanými, aby v tvojom vybojovanom vlastníctve pracovali v pote tváre pre teba a ty aby si im potom mohol podľa tvojej záľuby vymerať ich úžitkové právo.
Nech vystúpi ktokoľvek, a ak mi dokáže iné právo vlastnícke, odstúpim mu za to celú svoju blaženosť a dám sa za to učiniť najchudobnejším občanom Zeme!
Kto môže z božského hľadiska ospravedlniť vojnu? Čo je vojna? Nič iné ako najukrutnejší akt násilia, aby sa ľuďom vzalo úžitkové právo a namiesto neho sa násilne zaviedlo majetkové právo, čo znamená, aby sa vyhubilo právo božské a na jeho mieste sa zaviedlo právo pekelné.
Kto by teda mohol očakávať od Boha zákon, ktorý by mal rušiť pôvodný úžitkový zákon, zrejme sa hlásiaci vo vrodenosti každého človeka, a na jeho mieste uplatňovať s božskou mocou a autoritou pekelný majetkový zákon? Ja si myslím, že protizmyselnosť tohto tvrdenia je každému, dokonca aj úplne slepému nad slnko jasná a zrejmá, aj s rukami v rukavičkách hmatateľná.
Z toho však vyplýva, že tento zákon musí mať istotne iný význam, než aký mu dávajú ľudia, akoby len zaisťoval majetok. Ako zákon božský musí mať zaiste platnosť aj z hlbín božského poriadku vo všetkých nebesiach. Má ale niekto v nebi domy, voly, osla a pole? V nebi sú samé úžitkové oprávnenia a jedine Pán je oprávnený majiteľ. Prejdime teda ihneď k pravému významu zákona.
88. kapitola. Právo ochranné, na hromadenie (zbieranie) a právo úžitkové, na prípravu, zárobkové a vlastnícke; vojenský stav, monarchia.
Skôr však, ako vyslovíme úplné riešenie, bude nutné predostrieť ešte niekoľko poznámok, ktorými sa majú zapchať ústa všelijakým právnickým žráčom a nesmierne učeným hlásateľom práva národov, lebo tí by azda mohli odvodzovať majetkové právo od práva na hromadenie, čím by nás mohli aspoň zdanlivo poraziť, preto sa upevníme aj v tomto bode.
Nemožno pravdaže poprieť, že pred úžitkovým právom musí mať každý právo na hromadenie, lebo dokiaľ si niekto so svojimi rukami a svojou silou najskôr niečo neprinesie a nepripraví, nemôže si uplatniť svoje úžitkové právo, lebo je zaiste správne to, že skôr, ako si niekto chce vložiť jablko do úst, musí ho najskôr odtrhnúť zo stromu alebo zobrať zo zeme.
Rovnako pre právo na hromadenie sa môže preukázať niekoľkými božskými listinami. Listina č.1 sú oči; očami sa musí dívať, kde čo je. Listina č.2 sú nohy; nohami sa musí pohybovať tam, kde niečo je a listina č.3 sú ruky; rukami musí siahnuť a brať, kde niečo je. Podľa týchto listín má človek od Pána právo na hromadenie ako prvotné právo k svojmu nepopierateľnému vlastníctvu.
Nemohlo by sa tu však povedať: Nie je úplným vlastníctvom to, čo si niekto nazhromaždil podľa svojho božského práva na hromadenie pre svoju potrebu? Má teda niekto iný právo, aby svoje ruky, alebo svoju túžbu obrátil k tomu, čo si nahromadil jeho blížny? - Lebo zjavne jedno právo podmieňuje právo druhé. Ak mám od Stvoriteľa prirodzené „úžitkové právo“, ktoré je napísané v žalúdku a na koži, musím mať aj „právo hromadenia“, pretože bez tohto práva nemôžem uspokojiť úžitkové právo.
Čo mi však prospeje právo hromadiť, ak mi nezaisťuje sústo, ktoré si prikladám k ústam? Lebo ak má niekto právo, aby mi vzal z ruky jablko, ktoré som si podľa svojho práva hromadiť nazbieral vlastnou rukou, pretože je azda sám pohodlný, aby si sám nazbieral jablká, potom zrejme so svojím úžitkovým právom zahyniem a musím nolens volens (voľký nevoľky) vyhladovať.
Je teda nutné, aby si „právo na hromadenie“ mohlo vyžadovať „právo vlastnícke“ aspoň na to, čo sa zhromaždilo, pretože inak by nebolo možné myslieť čestne na žiadne „úžitkové právo“.
S právom zhromažďovať spája sa právo na prípravu a zhotovovanie; ak mi však nie je dovolené, aby som si uplatnil dokonalé vlastnícke právo na to, čo si pripravím a zhotovím, potom je mi všetka činná sila márna a som nútený za prvé k tomu, aby som všetky požívateľné veci požíval niekde potajomky v hrubom stave a za druhé, aby som chodil stále nahý, lebo ak si zhotovím šaty a niekto iný, ktorý je pre takú prácu príliš lenivý, mi ich podľa svojho úžitkového práva odníme, pýtam sa: Ako by sa k tomu asi tvárilo moje vlastné úžitkové právo?
Ak si postavím v nejakej chladnejšej krajine dom a ak nemám pri ňom podľa práva na hromadenie vôbec žiadne vlastnícke právo, potom ma môže tá najbližšia spoločnosť vyhnať z domu a namiesto mňa sama na ňom uplatňovať svoje právo.
Z toho je teda zrejmé, že s prirodzeným právom na zárobok musí byť pre zárobkovo činného človeka pripustené určité prerogatívne (výsadné) vlastnícke právo, lebo bez takého vlastníckeho práva, čisto vzaté a uvažované, nie je trvale možná ba ani mysliteľná žiadna ľudská spoločnosť.
Ak je však dané právo hromadenia a právo na prípravu ako úplne platné, potom mi musí byť aj kus zeme, na ktorom som pestoval sejbu, ako aj strom, ktorý som zasadil a zušľachtil, prerogatívne ponechaný ako vlastníctvo.
Pýtam sa, čo však ďalej. Kto mi toto odovzdá pri prvopočiatku kolónie? Vec možno ľahko vysvetliť: kolonisti si zo svojho stredu zvolia nejakého, od každej chamtivosti oslobodeného a zároveň najmúdrejšieho šéfa (správcu); tomuto správcovi odovzdajú právo na rozdeľovanie, a teda aj právo na zodpovednosť, pod prísažným vzájomným ochranným zaistením na dodržiavanie a nasledovanie jeho výroku, podľa ktorého to zaistenia je ten či onen previnilec odkázaný do medzí výroku zo strany vrchnej hlavy tými, ktorí milujú poriadok. Na prostriedkoch, ako alebo čím, nezáleží, lebo tieto prostriedky sa môžu a musia ešte len určovať podľa stupňa vzpurnosti a potom používať.
Kto tu na prvý pohľad nevidí poddanosť a prvé monarchistické založenie štátu? Kto však zároveň nevidí aj to, že akonáhle je právo zhromažďovať pre zárobok a prípravu sústavne spojené s prerogatívnym „vlastníckym právom“, nemôže potom byť nikto obmedzovaný priznaným mu vlastníctvom na práve zhromažďovacom a zárobkovom a na práve na úpravu. Naopak, vedúcemu šéfovi (vodcovi) musí záležať predovšetkým len na tom, aby svojich zverencov pokiaľ možno povzbudzoval k usilovnosti v zhromažďovaní a v úprave ich vlastných prepožičaných majetkov, a čím viac niekto usilovnosťou zarába na svojom majetku, tým sa privádza do príjemnejšej situácie, aby poskytol svojmu úžitkovému právu neobmedzenú istotu.
Ak však je raz toto nutné vlastnícke právo nutne stanovené pre zaistenie práva na hromadenie, na zárobok a používanie, potom si toto právo nutne k sebe pritiahne „právo ochrany“, lebo bez tohto práva nie je nikto prerogatívnym majiteľom, vodcom mu odovzdaného vlastníctva.
Toto právo ochrany však predpokladá predovšetkým presné vymeranie vlastníctva. Ak sú raz ustanovené hranice, až potom môže každý majiteľ začať používať právo ochrany alebo právo hájenia svojho vlastníctva.
Toto „ochranné právo“ nie je však vykonateľné bez zmocnených strážcov; musia teda byť ustanovení obrancovia, ktorí majú neobmedzené právo, aby úplne zaistili každého hranice, musia mať teda „výkonné právo“, ktoré znamená toľko ako právo trestné alebo kárne. Kto by však mal viesť týchto obrancov?! Istotne nikto iný ako vedúci šéf celej kolónie.
Tu máme teda celkom nutne vznik vojenského stavu, zároveň však ustanovenie neobmedzenej moci šéfa, ktorý teraz už môže cez obrancov prikazovať a sankcionovať svoje príkazy.
Keď sme to doviedli takto ďaleko, kto tu ešte môže vystúpiť a povedať: „Dnešné štátne zriadenia nespočívajú na tomto božskom práve.“ ? - Áno, nejakému kritikovi sa to všetko hodí; ibaže nemôže ešte pochopiť „panovníkovo vrchné vlastnícke právo“. - Ja však vravím: Ak sa dokázalo to predošlé, čo je omnoho ťažšie, potom možno vedľa toho dokázať vrchné vlastnícke právo nejakého panovníka celkom hravo. Pozrieme sa na to.
Ak sú teda zo strany múdrosti vedúceho šéfa všetci oprávnení k vlastníctvu, a ak sú pre stráženie vlastníctva kolonistov šéfovi po ruke vždy po boku postavení ochrancovia, či nemá tu šéf dvojnásobné právo, aby sa jeho múdrosťou obšťastnených kolonistov spýtal a povedal: „Ja som vo vašom strede, staral som sa o vás svojou múdrosťou a vy ste ma urobili vedúcim šéfom práve preto, že ste ma medzi sebou dobre poznali ako najmenej chamtivého muža.
Ja som teda medzi vás spravodlivo rozdelil zem a so svojou múdrosťou a múdro vedenými obrancami chránim teraz vaše vlastníctvo, ale pri delení som pre svoju nechamtivosť celkom zabudol na seba; istotne však uznáte, ak vám nutne záleží na mojom ďalšom múdrom vedení, že nemôžem žiť zo vzduchu. Čo mám teda mať pre svoje zaopatrenie, aby som mohol žiť? Za prvé, na zhromažďovanie nemám čas, lebo svoj čas musím používať pre stále premýšľanie, ako by sa vaše vlastníctvo dalo neustále zaisťovať.
Uznáte teda, že verný pracovník je tiež hodný svojej mzdy, preto ustanovujem, aby ste sa navzájom uzniesli na tom, aby ste mi zo svojej vlastnej zaistenej zásoby zaobstarali zaopatrenie, a môžem sa toho od vás domáhať tým väčším právom, že udržiavanie vášho vzájomného prerogatívneho vlastníckeho práva závisí jedine na mojom udržiavaní. Ale vedľa môjho udržiavania sú ešte potrební iní, vaše vlastníctvo zaisťujúci a udržujúci obrancovia, lebo aj oni nemajú čas na prácu, keď musia v dobrom poriadku strážiť vaše hranice.
Vaše vlastné šťastie a blaho musí vám teda postaviť pred oči to, že ja s obrancami sme voči vám bez zárobku a že preto každý z vás musí pre pevné založenie svojho vlastného blaha privoliť k určitému zdaneniu pre mňa.“ - Táto vyslovená požiadavka javí sa všetkým kolonistom ako úplne správna a slušná a oni privolia ku zdaneniu; a takým spôsobom uplatnil už vedúci šéf u všetkých osadníkov svoje prvé prirodzené, aj keď nie vrchné, tak predsa aspoň spoluvlastnícke právo.
Medzi právom spoluvlastníckym a právom vrchného vlastníctva je však jedna taká malá medzera, že cez ňu môže dokonca aj najmenšie dieťa siahnuť druhému do vrecka, lebo šéf tu potrebuje len povedať: „Moji milí osadníci, nemôže vám byť neznáme, že niekde naproti sa podobne usadila ešte iná kolónia. Aby sme sa však pred ňou chránili, musíte mi všestranne ponechať celkom neobmedzené právo, aby som ako váš šéf stál v čase potreby istým spôsobom ako „vrchný vlastník“ vášho vlastníctva a aby som v takom prípade mohol podľa svojho múdreho úsudku opevniť vonkajšie hranice, a musím mať teda právo vo vašom mene pre blaho jednať s cudzím národom, keby bol azda mocnejší, ako sme my.
Ďalej tiež musíte ako osadníci potrebujúci moje vedenie z najrozumnejších dôvodov uznať, že ja ako vaša hlava musím mať za prvé vo vašom strede postavené pevné miesto, v ktorom by som sa mohol ako vaša hlava predovšetkým pre vaše zachovanie nutne chrániť a zachovať, a za druhé, pre moje zaistenie vypočítané pre vaše blaho nestačí len to, aby ste mi postavili obytný dom, ale okolo môjho domu v patričnom počte ešte iné obytné domy pre prijatie obranného a ochranného, jedine na mojom dome závislého mužstva, čiže inými slovami povedané, že mi musíte vo vašom strede postaviť pevné sídlo (rezidenciu), v ktorom by som bol dokonale zaistený ako pred cudzími, tak za istých okolností aj pred vašimi vlastnými možnými útokmi.“
Vidíme tu iste s jasným očným svetlom, ako sa tu panovník nutne označuje za „vrchného vlastníka zeme“. Ale to ešte nestačí. Chceme počuť ešte iné dôvody, a to z úst samotného zakladateľa; lebo rozpráva ďalej.
Šéf: „Milí osadníci, pre vaše uváženie som uviedol celkom nezvratný dôvod pre postavenie pevného sídla pre mňa vo vašom strede. Prvý dôvod by ste mali. Počujte však za druhé: Zem je rozsiahla, je nemožné, aby som bol všade sám; preto si vás vyskúšam a rozdelím múdrejších z vás za mojich predných úradníkov a zástupcov v zemi. Týmto zástupcom bude potom každý povinný byť poslušný pre svoje vlastné blaho, ako mne samému.
Keby sa však bola tomu či onomu poddanému môjho múdreho vedenia stala azda od týchto mojich zvolených úradníkov domnelá neprávosť, potom má v tomto prípade každý právo predniesť svoju sťažnosť u mňa, pričom potom môže byť uistený, že sa mu dostane spravodlivosť podľa okolností veci. Naproti tomu mi však musíte dať práve pre vaše vlastné blaho, aby sa predišlo všetkým sporom, najvernejšie a najsvedomitejšie uistenie, že sa bez najmenšieho odvrávania čo najochotnejšie podrobíte môjmu konečnému úsudku. V opačnom prípade musí mi byť pre blaho všetkých rovnako všetkými zaistené nepopierateľné právo, aby som takého neposlušníka proti svojmu konečnému rozsudku prinútil trestajúcou mocou k nasledovaniu mojej vôle. Keď toto všetko bude v poriadku zriadené a vykonávané, len potom budete opravdivo šťastným národom!“
Tu vidíme druhý, od všetkého skoršieho odvodený krok č.1 k samovláde a č.2 k vrchnému vlastníctvu celej zeme. A tak som teda ukázal celkom prvý, v povahe veci odôvodnený, takto nevyvrátiteľný základ; tento základ môže byť nazvaný prirodzený, od ľudskej spoločnosti odvodený nutný.
Niekto však povie: „Toto všetko je teda samo sebou prirodzene spravodlivé a správne tak, ako určite a istotne potrebuje človek oči na videnie a uši na počutie.“
Ale my vidíme ešte celkom hrubých osadníkov a vidíme ich vážne sa všemožne činiacich a plných poslušnosti k svojmu vodcovi.
Ale práve z tejto poslušnosti začínajú sa časom osadníci svojho vlastného vodcu viac a viac báť a v tejto bázni sa pýta raz ten, raz onen: Ale v čom to teda spočíva, že tento jediný človek je medzi nami taký mimoriadne múdry a my všetci sa proti nemu môžeme považovať za ozajstných hlupákov? - Táto otázka, hoci sa javí byť spočiatku taká skromná a nepatrná, je neobyčajne dôležitá a vtláča až v odpovedi na ňu neporušiteľnú „úradnú pečať“ okolnosti samovlády a zvrchovanosti vlastníctva panovníka. Mnohý by vopred povedal, že to znie nezvyčajne, ale len trochu trpezlivosti a ihneď uvidíme vec v inom svetle! -
89. kapitola. Monarchia z „Božej milosti“. Prirodzená myseľ, osvetlenie deviateho prikázania. Rozklad občianskeho poriadku pre neznalosť jeho vnútorného zmyslu. Vnútorný zmysel deviateho prikázania.
Hľa, doposiaľ sme to všetko videli odvíjať sa z prirodzeného základu; ale doposiaľ ešte chýbala každému základu aj božská sankcia, cez ktorú jedinú je človek na zemi, najmä vo svojom prostom prírodnom stave, vedený k nezlomnému zachovávaniu všetkého toho, čo mu bolo jeho vrchnou hlavou uložené ako povinnosť.
Čím múdrejšie taký „primitívny vládca“ spočiatku vedie svoj ľud a čím viac sa ľud presviedča úspechmi o tom, že vodca je skutočne múdry, tým viac sa začne aj navzájom pýtať, odkiaľ má tento vodca svoju múdrosť a odkiaľ my našu hlúposť. Ľud vie ešte pramálo o Bohu, vodca má však o tom už viac či menej poriadne pojmy.
Čo teraz potrebuje učiniť, keď je tu ľud v prirodzenom pohľade pokiaľ možno usporiadaný, najmä keď také otázky počuje zo všetkých strán? Zvolá chápavejších, zvestuje im najvyššiu Bytosť, ktorá všetko stvorila a všetko riadi, a na ich mnohonásobnú otázku im potom odpovie, že múdrosť vedúcu k ich blahu má bezprostredne od tejto najvyššej Bytosti, a s najväčšou ľahkosťou im, ako mimoriadne veriacemu ľudu, ukáže najprv nepopierateľnú existenciu najvyššieho, všetko tvoriaceho, udržujúceho a vediaceho Božstva a že práve od tohto Božstva je hlbokou múdrosťou obdarovaný len ten, koho Ono určilo k oblažujúcemu vedeniu národov.
To znamená toľko ako: „z Božej milosti“, alebo ako u Rimanov: „Favente Jove“. Ak je učinený tento krok, potom je tu už celkom pripravený samovládca a vrchný vlastník a sedí úplne iste vo svojom vládcovskom strede, podporovaný prirodzene mocnou a duchovne ešte mocnejšou potrebou. Každý, kto si teraz toto všetko takto dôkladne prešiel, musí nakoniec povedať: Skutočne, proti tomu všetkému nemožno namietnuť ani to najmenšie, lebo to všetko súvisí s prvotnými prirodzenými právnymi listinami každého jedného človeka tak úzko, že nesmieme na tom prestrihnúť ani najmenšie vlákno, ak nemá byť šťastná ľudská spoločnosť zničená až do svojho najvnútornejšieho základu. - Lebo ak odnímeme čokoľvek, začneme okamžite postrehovať závady v prvých prirodzených základoch človeka.
Ak sa však má vec tak, potom z toho zaiste nad slnko jasne vyplýva, že Pán neba a zeme neustanovil týmto deviatym prikázaním nič iné, ako úplné zaistenie určitého vlastníctva pre zachovávanie prvých prirodzene právnych základov. A tak za týmto prikázaním nemôže byť žiaden iný zmysel, než aký značia jeho slová.
Lebo ak niekto chce alebo ak môže prikladať tomuto prikázaniu nejaký iný zmysel, ruší tým hlavný, najvyššou Bytosťou sankcionovaný základ prvého prirodzene právneho občianskeho zväzu. Ak je zrušené vlastnícke právo, rušia sa tým skoršie pôvodné dokumenty každého človeka a nikto tu potom už nemôže zhromažďovať a zhotovovať. Ak to nemôže, hynie potom jeho žalúdok a koža a človek bude na tom so svojou existenciou horšie, ako každé zviera. S odňatím slovného zmyslu od tohto prikázania odníma sa potom zaiste vopred každá vedúca hlava a ľudstvo sa ocitá vo svojom prvom, pod zvieraciu ríšu poklesnutom, najdivokejšom, chaotickom, prírodnom stave.
To je správne, moji priatelia a bratia, doposiaľ sme videli, že výkladom vnútorného duchovného zmyslu nebol nikde porušený vonkajší prirodzený zmysel vo svojom prirodzenom vonkajšom pôsobení, a tiež sme videli, že pre neznalosť vnútorného zmyslu sa dané prikázanie len veľmi ťažko, alebo nezriedka sotva z tretiny, zachováva a zachovávalo, častokrát sa však tiež vôbec nezachováva a nezachovávalo.
Ak však poznávame nejaké prikázanie podľa vnútorného zmyslu, potom sa prirodzené zachovávanie podáva samo sebou práve tak, ako keď niekto položil do pôdy dobré semeno, z ktorého sa potom sama sebou vyvinie plodonosná rastlina, bez toho, aby človek pritom musel ďalej používať nejakú beztoho k ničomu nevedúcu manipuláciu.
A tak je tomu aj pri tomto prikázaní, ak ho vnútorne spoznávame a zachovávame, potom samo sebou odpadá všetko vonkajšie, čoho sa dotýka zmysel litery, podľa dobrého božského poriadku. Ak tomu tak ale nie je, ak človek uľpieva len na vonkajšom zmysle, rušia sa potom práve tým všetky prirodzené právne dokumenty človeka, vládcovia sa stávajú tyranmi a poddaní lakomcami a úžerníkmi, koža miernych sa napína na vojenské bubny alebo dobromyseľní osli spomedzi poddaných sa stávajú zlomyseľnými hračkami mocných a úžerníkov.
Následkami toho sú ľudové povstania, revolúcie, úplné štátne prevraty a ničenia, vzájomné roztrpčenia medzi národmi, potom nasledujúce dlhotrvajúce krvavé vojny, hlad, mor a smrť.
Ako znie však podľa toho onen zmysel, ktorého zachovávaním musia všetky národy nájsť svoje nezničiteľné dočasné i večné šťastie? Znie celkom krátko takto:
Vážte sa navzájom zo vzájomnej, pravej „bratskej lásky“ a žiadny nezáviď druhému, ak bol Mnou, Tvorcom, viacej omilostený pre svoju väčšiu lásku. A ty, omilostený, daj však všetky tvoje, z toho vyplývajúce prednosti ako brat pokiaľ možno pre prospech všetkých tvojich bratov, a tak založíte medzi sebou večné životné puto, ktoré žiadna moc nebude večne nikdy schopná zničiť!
Kto z tohto výkladu na prvý pohľad nespozná, že jeho zachovávaním sa neskriví ani háčik zmyslu litery? A ako ľahko potom možno prirodzene zachovávať toto prikázanie, ak sa zachováva takto duchovne, lebo kto si váži v srdci svojho brata, bude si vážiť aj jeho vybavenie a zariadenie. Duchovným zachovávaním tohto prikázania predíde sa všetkej úžere a všetkej prehnanej ziskuchtivosti, ktoré však jedine v literárnom zmysle nachádzajú svojho sankcionovaného zástupcu alebo advokáta. Malá dodatočná úvaha nám toto všetko ešte len uvedie do najjasnejšieho svetla.
90. kapitola. Dodatočná úvaha o deviatom prikázaní. Pre koľkých ľudí vystačí zemská pôda? Všeobecný prehľad sociálnych pomerov. Dôkazné príklady. Potrava, odev, obydlie. Nutnosť štedrosti.
V tomto všetkom, ako aj v dotyčnom prikázaní nie je duchovne i prirodzene vôbec označené hriešnym alebo chybným, keď si niekto osvojuje to, čo si nahromadil a zhotovil pre svoju potrebu, a to v takej miere, aby jeho sused nemal právo akýmkoľvek spôsobom upierať mu toto vlastnícke právo. Naopak, každý v tom nachádza dokonalé zaistenie svojho právne nadobudnutého vlastníctva.
Vo všetkom tom, čo bolo povedané, ako aj v samotnom prikázaní, je každému prikázané múdre obmedzenie v práve na hromadenie; že však prikázanie v prirodzenom zmysle toto zamýšľa dokonca z božského poriadku, možno ako slnko jasne dokázať predovšetkým z prvých, každému človeku vrodených dokumentov prirodzeného vlastníckeho práva. Ale ako? To ihneď uvidíme.
Koľko podľa primeranej miery potrebuje prvý oprávnený žiadateľ v človeku, totiž žalúdok? To môže navlas určiť každý mierny jedák. Predpokladajme, že mierny jedák potrebuje denne tri libry pokrmu, a tak možnom veľmi ľahko vypočítať, koľko to obnáša za 365 dní. (1 libra je približne 0,5kg.) To je teda tiež prirodzene právna potreba človeka. Toto množstvo si smie každoročne zhromaždiť. Ak má ženu a deti, potom môže pre každú osobu zohnať rovnaké množstvo, a tu konal podľa prirodzeného práva úplne spravodlivo. Silnému jedákovi, ktorý musí konať obzvlášť ťažké práce, buď úplne dovolené, aby si nazhromaždil dvojnásobné množstvo.
Ak budete toto všeobecne zachovávať, potom si Zem nebude nikdy nariekať na núdzu, lebo jej úrodný plošný obsah je Pánom stanovený tak, že pri patričnom obhospodárovaní a rozdelení pôdy môže mať dvanásť tisíc miliónov ľudí patrične dostatočnú výživu. Dnes však žije sotva niečo vyše tisíc miliónov ľudí na Zemi, a medzi nimi je asi sedemsto miliónov chudobných.
V čom spočíva toho dôvod? V tom, že sa do života nezavádzajú podmienky tohto božského zákona, ktorý je založený v prirodzenosti každého človeka.
Poďme však ďalej. Aký veľký je človek a koľko potrebuje pre pokrytie svojej kože, to možno rovnako veľmi ľahko zmerať. Každému človeku je však dovolené, aby si podľa ročného obdobia zaobstaral štvoritú pokrývku na kožu, to je prirodzene právne miera pre nazhromaždenie si látok na odev a na ich prípravu. Ja však k tomu pridávam ešte raz toľko, čo sa týka vrchného odevu a štyrikrát toľko pre spodný odev, a to kvôli výmene.
Ak bude zachovaná táto miera, nebude potom na celom zemskom povrchu nahého človeka. Ak sú však na Zemi zriaďované nesmierne veľké továrne na látky na odev, ktoré za čisto vynútené nízke ceny skupujú v pôvodnom stave všetky látky na odev, z ktorých potom zhotovujú nespočetné množstvo, a to omnoho viac luxusných než úžitkových oblekov, a až tieto potom predávajú ľuďom väčšinou za do neba volajúce ceny, k tomu si však aj tak mnohí majetní ľudia, najmä ženy, v priebehu desiatich rokov obstarávajú viac ako stonásobnú výmenu šiat, potom je táto prirodzená právna miera čo najmocnejšie porušená a z tisíca miliónov ľudí musí aspoň šesťsto miliónov chodiť nahých! Poďme však ďalej.
Aký veľký musí byť dom, aby čestne a pohodlne zaopatril manželský pár s rodinou a nutným služobníctvom? Choďte von a presvedčte sa a istotne spoznáte, že pre také patričné a pohodlné zaopatrenie nie sú potrebné žiadne zámky a paláce so stovkou izieb.
Čo je nad tento pomer, je proti Božiemu poriadku a teda proti Božiemu prikázaniu.
Aký veľký musí byť pozemok? Predpokladajme stredne výnosnú pôdu. Na nej sa môže pri skromnom obrábaní, a to na ploche tisíc vašich štvorcových siah, vyťažiť pre jedného človeka aj v stredných rokoch úplne dostatočná životná potreba na jeden rok. Pri dobrej pôde postačí polovica, pri zlej pôde si môžeme vziať dvojnásobok strednej pôdy pre osobu. Koľko osôb teda napočítame v rodinnom dome, toľkonásobná plocha pôdy sa smie prirodzene právne vlastniť. Budeme však pri svojej výmere veľmi štedrí a dáme pre jednu osobu dvojnásobok a určíme to tiež úplne ako prirodzene správne, Bohom schválené. Keby boli pozemky takto rozdelené, mohlo by rovnako vyše sedem tisíc miliónov rodín nájsť na povrchu Zeme dokonale zaistené vlastníctvo pôdy.
Podľa toho, ako to však teraz na Zemi vyzerá s rozdelením pôdy, patrí pôda celkovo sotva sedemdesiatim miliónom vlastníkom. Všetok ostatný ľud je buď len v spoluvlastníctve, podvlastníctve alebo v nájomnom vlastníctve a celkovo doposiaľ najväčšia časť ľudí na Zemi nemá ani kameňa, na ktorý by si položila hlavu.
Kto teda vlastní v akomkoľvek ohľade nad túto teraz danú mieru, vlastní to protiprávne proti božskému a proti prirodzenému zákonu a ako taký sa ustavične prehrešuje proti tomuto zákonu, ktoré to prehrešovanie je schopný zahladiť len s tým, keď má čo možno najväčší stupeň štedrosti a považuje sa len svojím spôsobom za správcu, aby obhospodároval svoje príliš veľké vlastníctvo pre primeraný počet nič nemajúcich. - Ako však toto spočíva v základe tohto prikázania, uvidíme v druhom bode tejto dodatočnej úvahy.
91. kapitola. Druhá dodatočná úvaha o deviatom prikázaní. Kto hreší proti božskému prvotnému poriadku tohto prikázania? Otázka kapitalistov vzhľadom k tomuto zákonu. Štátna paralela.
Za druhé toto prikázanie vyjadruje zjavne a rukolapne múdre obmedzenie práva na hromadenie a práva na zhotovovanie. Keď vedľa toho uvažujeme o onom pomernom, v prvom bode označenom prirodzenom vlastníckom práve, potom 9. prikázanie poukazuje presne na to, lebo zaiste výslovne zakazuje mať túžbu za tým, čo je toho druhého.
Čo je teda toho druhého? Druhého je na pôde stvorenej od Pána k všeobecnému zaopatreniu ľudí práve toľko, koľko mu dáva jeho prirodzene právna, z jeho potreby odvodená výmera. Kto teda zhromažďuje a zhotovuje nad túto výmeru, ten sa už v prvom stupni prehrešuje skutkovo proti tomuto prikázaniu, lebo v tomto prikázaní je dokonca už žiadostivá túžba označená ako trestná.
V druhom stupni sa proti tomuto prikázaniu prehrešuje leňoch, ktorý je až príliš lenivý na to, aby uskutočnil svoje pôvodne spravodlivé zhromažďovacie právo, zato však len stále obchádza obťažený túžbou zmocniť sa toho, čo si prirodzene právne nazhromaždil a zhotovil niekto druhý.
Z toho vidíme, že proti tomuto prikázaniu sa možno zapliesť dvojakým spôsobom, to jest za prvé prehnanou túžbou hromadiť a zhotovovať a za druhé úplným toho opomínaním. Pre oba prípady je tu toto prikázanie rovnako s múdrym obmedzením. V prvom prípade obmedzuje prehnanú túžbu hromadiť a zhotovovať a v druhom prípade lenivosť, a tým teda zamýšľa primeraný stred; lebo ten nevyjadruje nič iné ako pozornosť spojenú s láskou pre prirodzene primeranú potrebu blížneho.
Avšak niekto sa tu proti tomu postaví a povie: V dnešnej dobe sú nadmieru bohatí a zámožní ľudia, ktorí pri všetkom svojom bohatstve a zámožnosti nemajú ani kvadrátnu piaď pozemkového vlastníctva. Títo ľudia sa uviedli šťastnými obchodnými špekuláciami alebo dedičstvom do veľkého bohatstva, a žijú len zo svojich právnych úrokov. Čo s týmito ľuďmi? Je ich majetok podľa božského prvotného práva prirodzene oprávnený, alebo nie? Oni totiž svojím peňažným majetkom neobmedzujú pozemkové vlastníctvo žiadneho človeka, lebo si nechcú nikde nič zakúpiť, ale požičiavajú svoje peniaze na dobré miesta na zákonité úroky alebo robia iné dovolené výmenné obchody, a tým rozmnožujú svoj kmeňový kapitál ročne o mnoho tisícov zlatých, pričom podľa práva prirodzenej spotreby nespotrebujú ani stotinu svojho ročného príjmu na svoje dobré zaopatrenie. Sú to však pritom nezriedka inak veľmi správni, niekedy aj dobročinní ľudia. Chybujú aj oni proti nášmu deviatemu prikázaniu?
Ja tu vravím: Zostáva jedno, či má niekto akýmkoľvek spôsobom nad svoju potrebu príliš mnoho peňažných pokladov alebo príliš mnoho pozemkov. To všetko je rovnocenné, lebo ak mám toľko peňazí, že si nimi môžem v štáte zákonne nakúpiť do svojho vlastníctva niekoľko štvorcových míľ pôdy, je to práve toľko, ako keby som si za tieto peniaze skutočne osvojil toľko pôdy. Naopak, je to dokonca horšie a omnoho viac to odporuje božskému poriadku, lebo kto by mal toľko pozemkového vlastníctva, ten by musel pritom nutne zaopatriť živobytie niekoľkým tisícom ľudí, lebo by nebol schopný obrábať taký veľký pozemok. Ak beriete do úvahy naproti tomu človeka, ktorý síce nemá pozemky, ale má toľko peňazí, že by za ne mohol nakúpiť takmer celé kráľovstvo, môže tieto peniaze v najlepšom prípade sám užitočne spravovať, alebo na to potrebuje nanajvýš niekoľko málo pomocníkov, účtovníkov, ktorí sami majú od neho v pomere k jeho príjmom veľmi skromný plat, ktorý častokrát stačí sotva na uspokojenie ich potrieb, najmä, ak majú rodinu.
Žiaden taký vlastník peňazí nemôže však ospravedlniť spôsob, akým prišiel k peniazom, či už zo špekulácií alebo výhrou v lotérii (resp. prevádzkovaním kasín - poznámka prekladateľa) alebo dedičstvom, lebo v každom prípade stojí pred Bohom práve tak, ako prechovávač vedľa zlodeja. Akože to? - spýtal by sa niekto.
Čo to znamená stať sa bohatým šťastnou špekuláciou? - Nie je to a neznamená to nič iné ako úžernícky strhnúť na seba prirodzene právne zárobky mnohých, tým odobrať mnohým právne zásluhy a sám si ich prisvojiť. V tomto prípade je človek zbohatnutý šťastnou špekuláciou púhym zlodejom, pri zisku v lotérii je rovnako takým, pretože stávka mnohých prichádza jedine jemu k dobru, pri dedičstve je však prechovávačom, ktorý si protiprávne privlastňuje statok svojich predkov, ktorí si ho osvojili len prv zmienenými spôsobmi. (Ideálny vlastnícky poriadok je popísaný v predošlej zbierke Prirodzené Slnko, 13.kapitola.)
92. kapitola. Bohatý mladík v evanjeliu atď. Peňazomenci a úžerníci v chráme. Úžera koreňom všetkého zla, je tým najprekliatejším pred Pánom. Nebezpečenstvo pritom pre ducha.
Povie sa však: Toto ustanovenie znie podivne, lebo či môže dedič za to, že dostal podľa štátnych zákonov právne majetok buď svojich rodičov alebo iných bohatých príbuzných? Mal by pri takom obdržaní vypočítať pre seba prirodzene právny podiel a z dedičstva si vziať len toľko, koľko obnáša tento podiel? A mal by potom druhý podiel komukoľvek darovať?
Alebo by si mal síce prevziať celý majetok, ale vziať si z neho ako vlastníctvo len jemu prislúchajúci podiel, veľký prebytok však buď sám spravovať pre podporu zbedačených leňochov, alebo ho ihneď odstúpiť v prospech dobročinných ústavov, predstaveným práve týchto ústavov?
Táto otázka je tu toľko ako otázka, ktorej obyčajne nie sme povinní dať buď žiadnu alebo v najlepšom prípade len nanajvýš jednoslabičnú odpoveď. Či azda božský zákon a štátny zákon, alebo božská múdrosť a starostlivosť a svetská štátna politika a takzvaná diplomacia sú jedno a to isté? :-)
Čo vraví Pán? Vraví: „Všetko, čo je veľké pred svetom, je pred Bohom ohavnosťou!“
Čo väčšie však platí na svete, ako, z božského hľadiska nadol uvažujúc, uzurpovaná štátna moc, ktorá si nikdy nepodmaňuje národy podľa božskej rady, ale len podľa svojej svetskej múdrosti, ktorá spočíva v politike a diplomacii a sily národov používa pre vlastný hýrivý život.
Ak je však škaredé a hanebné už to, keď nejaký človek oklame len jedného, dvoch alebo troch zo svojich bratov, o čo škaredšie pred Bohom musí byť to, keď sa ľudia s veľkou mocou dávajú korunovať a pomazávať, aby potom pod týmto korunovaním a pomazávaním v prospech svojho hýrenia všemožným spôsobom oklamávali celé národy, buď takzvanou štátnou chytrosťou, alebo ak by to nešlo s touto chytrosťou, tak krutým verejným násilím!
Ja si myslím, že z tejto vetvičky možno takmer rukami nahmatať, ako sa práva väčšiny terajších štátov priamo priečia božskému právu. Ďalej si tiež myslím, že ak Pán hovorí k bohatému mladíkovi „Predaj všetky svoje statky a rozdeľ ich chudobným, ty však nasleduj Mňa, tak si pripravíš poklad v nebi.“, tento výrok azda dostatočne postačí na to, aby sa z neho videlo, aké rozdelenie by mal učiniť bohatý pozemský človek so svojím bohatstvom, ak chce získať Božie Kráľovstvo. Ak to neučiní, potom si musí pripísať sám sebe, ak ho postihne rovnaký rozsudok, ktorý Pán vyslovil práve pri tejto príležitosti nad zosmutneným mladíkom, že totiž ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako boháč do Nebeského kráľovstva!
Pritom treba veľmi podozrivo vziať do úvahy okolnosť, že Pán tu vyslovil taký nanajvýš poľutovaniahodný rozsudok nad mladíkom, teda istotne nad dedičom.
Mohli by sme sa tu pravdaže spýtať: Prečo tu musel vystúpiť práve „bohatý mladík“ a prečo nie nejaký „dlhoročný špekulant“, ktorému by Pán vyslovil Svoju večnú neľúbosť nad všetkým pozemským bohatstvom? Odpoveď je celkom ľahká: Pretože mladík nebol ešte zarytým správcom bohatstva, bol ešte na mieste, z ktorého taká mladosť nedokáže zvyčajne ešte patrične oceniť pozemské bohatstvo, a práve z tohto dôvodu sa mohol priblížiť k Pánovi aspoň na krátku dobu, aby si od neho vypočul správne poučenie o správnom používaní svojho bohatstva. Až pri poznaní božskej vôle odpadá od Pána a vracia sa domov ku svojmu bohatstvu.
Tento mladík mal teda, rovnako ako mladík, ktorý ešte nebol schopný niesť zodpovednosť, tú výsadu, že sa mohol priblížiť k Pánovi; ale onen už zarytý, dlhoročný bohatý hospodár, špekulant a úžerník, stoja ako ťavy za uchom ihly, ktorým by sa museli najskôr pretiahnuť, aby sa dostali k Pánovi ako tento mladík. Teda takému boháčovi nebolo už vôbec dopriate a dané, aby sa dostal tak ako tento mladík k Pánovi.
Pre nich však Pán uviedol, žiaľ, veľmi pozoruhodný príklad v rozprávaní o bohatom hýrivcovi. Viac vám nemusím hovoriť. (Lukáš 16,19-31)
Kto z vás však dokáže len trochu myslieť, ten z toho všetkého s najväčšou ľahkosťou zistí, že Pánovi neba a všetkých svetov nebola žiadna ľudská neresť tak hrozne opovrhnutiahodná ako práve bohatstvo a jeho zvyčajné následky, lebo pre žiadnu inú neresť nevidíme Pána nad životom a smrťou otvárať priepasť pekla tak zrejme a jasne, ako práve u tejto neresti.
Či už je to zabitie, nevera, cudzoložstvo a viacero podobných, pri tom všetkom sa nikto od Pána na Zemi nedožil toho, aby ho za to odsúdil do pekla; ale túto úžernícku neresť trestal Pán čo najciteľnejšie všade slovom a skutkom, ako u stavu kňazského, tak aj u každého iného privátneho stavu! Ktože môže pri všetkých ostatných ľudských priestupkoch dokázať Pánovi, že by bol niekedy nad nejakým hriešnikom trestajúco pozdvihol Svoju mocnú ruku? Ale peňazomenci, kramári s holubmi a ešte podobná „špekulantská zberba“ si musela nechať páčiť, že bude čo najmilostivejšie vyšibaná z chrámu a potrestaná bičom, upleteným všemohúcou rukou Samotného Pána!
Viete však, čo to znamená? Táto najpravdivejšia evanjelická udalosť nechce povedať nič viac a nič menej ako to, že Pán neba a všetkých svetov je úhlavným nepriateľom tejto neprávosti. Pri každej inej neprávosti prejavuje Svoju božskú lásku a trpezlivosť, ohľad a zľutovanie, ale nad touto neprávosťou vyslovuje Svoj hnev a zlobu!
Lebo tu zatarasuje najprv prístup k Sebe cez známe ucho ihly, otvára viditeľne priepasť pekla a ukazuje v nej jedného skutočne odsúdeného, vyslovuje sa voči panovačným a chamtivým farizejom tak hrozne, že im citeľne dáva spoznávať, že neviestkári, cudzoložníci, zlodeji a ešte iní hriešnici skôr vojdú do Kráľovstva Božieho, než oni.
Nakoniec v chráme dokonca uchopí trestajúcu zbraň a bezohľadne vyháňa všelijakých tých špekulantov a označuje ich za vrahov božského Kráľovstva, lebo oni učinili z chrámu, ktorý predstavuje ono božské Kráľovstvo, dokonca už aj lotrovský pelech. (Ján 2,13-24; Lukáš 19,46)
Podobných príkladov by sme mohli uviesť ešte niekoľko a dalo by sa z nich všade ukázať, aký je Pán nadovšetko úhlavným nepriateľom tejto neprávosti. Ale kto dokáže aspoň trochu premýšľať, tomu to iste postačí. A práve pri tejto príležitosti môžeme ešte urobiť aj celkom krátky pohľad na naše 9. prikázanie a z toho pohľadu spoznáme, že Pán práve pri žiadnom inom ľudskom vzťahu, pri žiadnej inej i zakázanej príležitosti a činnosti neobmedzil žiadostivosť dokonca tak, ako pri tejto Jemu najodpornejšej úžerníckej činnosti.
Všade zakazuje výslovne len činnosť; tu však už aj žiadostivosť, pretože nebezpečenstvo, ktoré z nej vzrastá pre ducha, je až príliš veľké, lebo ducha úplne odvádza od Boha a obracia ho úplne k peklu, čo môžete spoznať aj z toho, že istejšie každý iný hriešnik pocíti po hriešnom čine ľútosť, zatiaľ čo bohatý špekulant nad šťastne vydarenou špekuláciou triumfuje a jasá!
A to je pravý triumf pekla, a preto sa knieža pekla snaží všemožným spôsobom naplniť ľudí predovšetkým s láskou k svetskému bohatstvu, lebo dobre vie, že pokiaľ sú naplnení s touto láskou, sú pred Pánom to najodpornejšie, nad ktorými sa Pán čo najmenej zľutuje! Viacej o tom nemusím hovoriť.
Blaženosť každému, kto si tieto slová hlboko zváži v srdci; lebo sú večnou neodvolateľnou božskou pravdou! A môžete to všetko považovať za pravdivé a veriť tomu, lebo v tom nie je ani o slabiku viac. Skôr by ste mohli predpokladať, že tu je ešte vcelku príliš málo povedané. Toto si však každý zapamätaj: Pán skôr pri každej inej príležitosti vynaloží všetko možné, predtým ako nechá niekoho zahynúť, ale proti tejto neprávosti neurobí nič iné ako to, že podrží otvorenú priepasť pekla, ako to ukázal v evanjeliu. - Toto všetko je až príliš isté a pravdivé a my sme tým spoznali pravý zmysel tohto prikázania. A ešte raz vravím: Dobre si každý zapamätaj, čo tu bolo povedané! A teraz už o tom nič viac; je tu desiata sieň, vstúpme teda do nej.
Preložené zo zbierky Duchovné Slnko II.
http://www.lorber.cz/18-duchovni-slunce.html
