1-3. Stelesnenie večného Slova a svedectvo Jána Krstiteľa o Ňom. Hlavné pokyny pre život k novému bytiu znovuzrodením. Prvá a druhá milosť.

 (JÁN 1, 14-16)
14. A to Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami a videli sme Jeho slávu, slávu ako jednorodeného Syna Otcovho, plného milosti a pravdy.

1) Ak človek takto dospeje cez znovuzrodenie k pravému Božiemu detstvu, do ktorého býva formálne vrodený Bohom Otcom alebo Láskou v Bohu, dosiahne tým ku sláve Prasvetla v Bohu, ktoré je tu vlastne Samo Božské Prabytie; toto Bytie je onen vlastný Otcov vrodený Syn tak, ako keď svetlo spočíva vnútorne skryté v teple lásky, dokiaľ ho nevyvolá láska a nenechá ho vyžarovať zo seba. Toto sväté Svetlo je teda aj vlastná sláva Syna Otcovho, ktorú dosiahne každý znovuzrodený a tu sa potom sám podobá tejto sláve, ktorá je večne plná milosti (Božieho svetla) a plná pravdy, ktorá je pravou skutočnosťou alebo stelesneným Slovom.

15. Ján o Ňom svedčil, volal a hovoril: „To je ten, o ktorom som povedal: Po mne príde Ten, ktorý bol predo mnou, lebo bol skôr než ja.“

2) Ján o tom dáva opäť pravé svedectvo a upozorňuje ľudí ihneď po krste v rieke Jordán na to, že práve ten Človek, Ktorého teraz pokrstil, je Ten, o Ktorom hovoril už po celú dobu svojho kázania k pokániu preto, aby Ho ľud dôstojne prijal, že On, Ktorý príde po ňom (po Jánovi), bol pred ním, bol teda skôr než on. – Čo v hlbšom zmysle znamená opäť toľko ako: Toto je to Prasvetlo a Prabytie všetkého svetla a bytia, ktoré bolo pred všetkým bytím a všetko bytie vzišlo z tohto Bytia.

16. Z Jeho plnosti sme všetci dostali milosť za milosť.

3) Toto Prasvetlo je však aj večná veľká sláva v Bohu a Sám Boh je tou slávou. Táto sláva bola od večnosti Boh Sám v Bohu a z plnosti tejto slávy dostali všetky bytosti svoje bytie a svoje svetlo a slobodný život.

4) Všetok život je teda milosťou z Boha a napĺňa skrz-naskrz onú život nesúcu formu. Praživot v každom človeku, lebo je v sebe rovnakou slávou Božou, je teda prvou milosťou Božou; táto milosť utrpela však škodu cez známe oslabenie výsostného pocitu nižším pocitom vzniku a z toho vyplývajúcej nutnej závislosti na Prasvetle a Prapríčine všetkého bytia.

5) Keďže teda táto prvá milosť v človeku by už skoro úplne bola zanikla, prišlo na svet Prasvetlo Samotné a učilo ľudí v tom zmysle, že majú túto prvú milosť ponechať opäť Prasvetlu alebo že sa vlastne majú úplne vrátiť do tohto Prabytia a vziať si tu nový život za staré svetlo; a táto výmena je vzatím milosti za milosť alebo takpovediac vzdaním sa starého, zoslabnutého, k ničomu už nespôsobilého života za nový nezničiteľný život v Bohu a z Boha v plnosti.

6) Prvá milosť bola nutnosťou, v ktorej nevládne žiadna sloboda, preto ani žiadna stálosť; druhá milosť je však úplná sloboda zbavená akéhokoľvek donucovania a preto – ničím nenútená a netlačená – je aj naveky nezničiteľná; lebo kde nie je žiaden nepriateľ, tam nie je ani žiadne ničenie; nepriateľom sa však rozumie všetko, čo akokoľvek brzdí utvárané slobodné bytie.