(JÁN 1, 6-13)
6. A bol Bohom poslaný muž menom Ján.
6. A bol Bohom poslaný muž menom Ján.
1) Tento muž menom Ján kázal pri Jordáne pokánie a obrátených
krstil vodou. V tomto mužovi žil duch proroka Eliáša a bol to
práve tento anjelský duch, ktorý porazil v prvopočiatku Lucifera
a neskôr zápasil práve s tým istým Luciferom na známej hore o
Mojžišovu mŕtvolu (teda Michael – pozn. vyd.)
7.
Ten prišiel ako svedok (zhora), aby svedčil o tom Svetle, aby
všetci (ľudia bez Svetla) uverili skrze neho (t.j. aby skrze jeho
svetlo rozpoznali Prasvetlo, ktoré k nim prišlo).
2) Prišiel ako starý a nový svedok zhora, t.j. z Prasvetla ako
svetlo, aby svedčil o Prasvetle, o Prabytí Boha, ktoré teraz Samé
vzalo na Seba telo a prišlo v celkom rovnakom ľudskom tvare ako Sám
Človek k Svojim ľuďom, ktorí sú z Neho, aby ich v ich noci znova
osvietilo a takto ich priviedlo naspäť k Jeho Prasvetlu.
8.
On nebol Svetlom (zo seba), ale bol len svedectvom Svetla. (t.j.
svedčil zatemnenému výsostnému pocitu ľudí, že teraz Prasvetlo
Samotné zostúpilo zo Svojej večnej výšky k ľuďom ako Baránok
v pokore, Ktorý dobrovoľne vzal na Seba všetky ich slabosti
(hriechy), aby tým dal ľuďom znova Prasvetlo a učinil a postavil
ich na Svoju úroveň.)
3) Tento muž však nebol sám tým Prasvetlom, ale bol len ako
všetky bytosti časťou svetla z Prasvetla. Ale bolo mu to dané
zostať vo zväzku s Prasvetlom pre jeho prevládajúcu pokoru.
4) Keďže však bol v stálom zväzku s Prasvetlom a toto dobre
rozlišoval od svojho svetla – pretože aj on vyšiel z Prasvetla,
predsa však nebol Prasvetlom, ale len Jeho odleskom, aby toto
Prasvetlo spoznal a vydal o Ňom správne svedectvo – vydal teda aj
právoplatné svedectvo Prasvetlu a tým prebudil toľko pravého
svetla v srdciach ľudí, že potom mohli spoznávať, aj keď
spočiatku len veľmi slabo, časom však stále silnejšie a
jasnejšie, že Prasvetlo, Ktoré je teraz zahalené v tele, je
predsa len To isté, Ktorému vďačia všetky bytosti a ľudia za
svoje samostatné bytie a môžu ho, ak chcú, podržať ako
samostatné naveky.
9.
To bolo to pravé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka
prichádzajúceho na tento svet.
5) Nie svedok, ale jeho svedectvo a Ten, o Ktorom svedčil, boli to
pravé Prasvetlo, Ktoré od prvopočiatku osvecovalo a oživovalo a
teraz ešte stále viac oživuje a osvecuje všetkých ľudí, ktorí
prichádzajú na tento svet; preto sa hovorí aj v 9. verši, že
práve To je a bolo to pravé a správne Svetlo, Ktoré utváralo
všetkých ľudí v ich prvopočiatku k slobodnému bytiu a teraz
prišlo, aby toto bytie vo všetkej úplnosti osvietilo a učinilo
opäť podobné Jemu Samotnému.
10.
Bolo na svete a svet Ním vznikol, ale svet Ho nepoznal.
6) Ako som mohol byť Ja alebo Prasvetlo nepoznaný týmto svetom,
t.j. zatemnenými ľuďmi, ktorí vyšli v celom svojom bytí zo Mňa
alebo, čo je Jedno, z Prasvetla (Slova), napriek všetkým
predchodcom a zvestovateľom Môjho príchodu, bolo práve jasne
vysvetlené už v 5. verši; k tomu treba už len zvlášť
podotknúť, že „svetom“ sa tu nerozumie Zem ako nositeľka
súdených duší, ktoré vlastne tvoria hmotu, ale len ľudia, ktorí
sú síce vzatí časťou z tejto hmoty, ale ako raz slobodne
postavené bytosti už nepatria alebo nesmú patriť k tejto prvotne
súdenej duševnej hmote; pretože ako by som mohol požadovať aj od
kameňa, súceho ešte v najhlbšom súde, aby Ma poznal?! Niečo
také sa môže žiadať plným právom len od duše, ktorá sa stáva
slobodnou, ktorá má v sebe Môjho Ducha.
11.
Prišiel do Svojho vlastníctva, ale Jeho vlastní Ho neprijali.
7) Teda nie Zem, ako bolo skôr uvedené, ale čisto len ľudí podľa
ich duševne-duchovnej podstaty je nutné tu považovať za pôvodné
vlastníctvo Pána a za vlastníctvo preto, že oni sami takto
utvorení sú Prasvetlom z Môjho večného Prasvetla a teda sú
jedno s Mojou Prapodstatou.
8) Keďže sú však oslabení práve v tejto podstate, ktorá sa v
nich prejavuje ako výsostný pocit, pre ktorú to slabosť som tiež
prišiel k nim a stále ešte prichádzam ako do Svojho
Pravlastníctva, nespoznali Ma a teda tiež nespoznali sami seba a
svoje pôvodné prabytie, ktoré nemôže byť nikdy zničené,
pretože je to vlastne Moje Bytie.
12.
Ale všetkým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi,
pretože veria v Jeho meno.
9) Rozumie sa takpovediac samo sebou, že u všetkých tých, ktorí
Ma neprijali alebo nepoznali, zostal prvotný poriadok porušený a s
týmto porušením zostal aj stav utrpenia, tzv. „zlo“ alebo
„hriech“; naproti tomu u mnohých iných, ktorí Ma prijali, t.j.
ktorí Ma vo svojich srdciach spoznali, muselo sa toto zlo nutne
stratiť, pretože sa opäť spojili so Mnou ako s Praporiadkom a
Pramocou všetkého bytia, čím našli sami seba a Moje Prasvetlo
vložené do nich ako ich vlastné a v Ňom večný nezničiteľný
život.
10) V takomto živote uzreli však tiež to, že nie sú len Mojimi
tvormi, čo vyplýva len z ich nižšieho životného pocitu, ale
chovajúc v sebe Moje Ja, Ktoré bolo vystavené len silou Mojej vôle
slobodne zo Mňa, sú nepochybne Moje skutočné deti, kde ich svetlo
(ich viera) je rovné Môjmu najvlastnejšiemu Prasvetlu a preto má
v sebe onú plnú moc a silu, ktorá je vo Mne Samom a z takej moci
tiež plné právo nielen sa volať Mojím dieťaťom, ale aj ním
byť vo všetkej úplnosti!
11) Pretože viera je práve také svetlo a Moje meno, na ktoré sú
zamerané silné lúče tohto svetla, je silou a mocou a vlastnou
podstatou Môjho Prabytia, ktorými každý v sebe samom uskutočňuje
oprávnené a právoplatné Božie detstvo. Preto sa tiež v 12.
verši hovorí, že všetci, ktorí Ma prijmú a uveria v Moje meno,
hovorím – budú mať v sebe moc nazývať sa plným právom
„Božími deťmi“!
13.
Ktorí sa nezrodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža,
ale z Boha.
12) Tento verš je len bližším určením a vysvetlením verša
predchádzajúceho a vo viazanejšej reči mohli by oba verše vedľa
seba znieť aj takto: Tým potom, ktorí Ho prijali a uverili v Jeho
meno, dal moc nazývať sa „Božími deťmi“, ktoré sa nezrodili
z krvi, ani z vôle tela (žiadosti tela), ani z vôle muža, ale z
Boha.
13) Rozumie sa však už samo sebou, že tu sa nehovorí o prvom
zrodení, totiž tela z tela, ale jedine o druhom zrodení z Ducha
lásky k Bohu a z pravdy živej viery v živé Božie meno, ktoré sa
nazýva Ježiš-Jehova-Cebaot, ktorého druhé zrodenie správne
definované sa nazýva tiež „znovuzrodenie ducha krstom z nebies“.
14) „Krst z nebies“ je však úplný prechod ducha a duše aj so
všetkými jej žiadosťami do živého ducha lásky k Bohu a lásky
v Bohu Samotnom.
15) Ak sa stal taký prechod z najslobodnejšej vôle človeka a ak
je teraz všetka láska človeka v Bohu, potom je takou svätou
láskou aj celý človek v Bohu a dozrieva tu, mohutnie a posilňuje
sa na novú bytosť a takto býva po dosiahnutí potrebnej zrelosti
Bohom znovuzrodený; po takomto druhom zrodení, ktorému
nepredchádza žiadosť tela, ani plodivá vôľa muža, je človek
potom pravým Božím dieťaťom, ktorým sa stal milosťou, ktorá
je slobodnou mocou Božej lásky v srdci človeka.
16) Táto milosť je však aj práve ono mocné priťahovanie Boha v
duchu človeka, skrze ktoré človek priťahovaný Otcom dospieva na
syna, to znamená k božskému Prasvetlu alebo, čo je zajedno, k
pravej a živej mocnej Božej Múdrosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára